Časom sa nebudeme môcť tváriť, že cudzinci tu s nami nie sú

Magdaléna Rojo Magdaléna Rojo | 29.09.2021 |
Časom sa nebudeme môcť tváriť, že cudzinci tu s nami nie sú Alžbeta Kvasničková a Ján Orlovský, foto: Noel Rojo

Na Slovensku dnes žije vyše 150-tisíc cudzincov a cudziniek. Viac ako polovica z nich prišla z krajín mimo Európskej únie. Napriek tomu na Slovensku chýba zodpovedný orgán, ktorý by sa systematicky venoval začleňovaniu ľudí zo zahraničia. Rozprávali sme sa s riaditeľom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR Jánom Orlovským a s Alžbetou Kvasničkovou z odboru migrácie a integrácie. 

Reflektujú podľa vás dokumenty migračnej a integračnej politiky štátu narastajúci počet cudzincov?

Ján Orlovský (JO): Novú Migračnú politiku Slovenskej republiky s výhľadom do roku 2025 schválila vláda pred týždňom, takže ide o aktuálny dokument, ktorý je však len rámcovým dokumentom. Určuje ciele a oblasti, v ktorých by sa mali jednotlivé aktivity realizovať. Konkrétne úlohy si majú dotknuté subjekty rozpracovať vo vlastných akčných plánoch.

Alžbeta Kvasničková (AK): Aktuálna Integračná politika SR, ktorej gestorom je ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, je z roku 2014, a teda je už dosť zastaralá. Integráciu cudzincov rieši aj migračná politika, ale len veľmi všeobecne – tiež určuje len základné ciele, ktoré by sa mali príslušné štátne orgány snažiť naplniť. Čo sa týka integračných opatrení na úrovniach samospráv, ide do výraznej miery o veci, ktoré treba na Slovensku zlepšiť všeobecne pre všetkých obyvateľov. Napríklad prístup do škôlok, nedostatok lekárov atď.

Aktuálna situácia je taká, že začleňovanie cudzincov na Slovensku riešia najmä mimovládne organizácie. Je v poriadku, že sa na tom viac nezúčastňuje štát?

JO: Bolo by to v poriadku, keby neziskové organizácie mali odkiaľ brať na tieto aktivity peniaze. To už je na spolupráci napríklad s primátorom alebo aj s firmami, kam príde cudzinec pracovať.

AK: Niečo by mal mať na starosti aj štát. Napríklad v prípade integrácie azylantov alebo ľudí s doplnkovou ochranou, ktorú riešime my v spolupráci s neziskovkami, práve mimovládne organizácie platia finančné príspevky pre azylantov z fondov EÚ, aby si osoby, ktorým SR udelila medzinárodnú ochranu zabezpečili počas prvých mesiacov integrácie ubytovanie a stravu. To by mal robiť štát. Už dlhšie sa snažíme to zmeniť. Aktuálne pripravujeme novelu zákona o azyle a chceme, aby to tam bolo.

Viazne to z dôvodu nedostatku politickej vôle?

AK: Pravdepodobne áno, keďže návrh integračného programu pre osoby s udelenou medzinárodnou ochranou sme predkladali už trikrát, ale len raz bol v medzirezortnom konaní. Na vládnu úroveň sa, žiaľ, už nedostal.

Tému migrácie u nás politici často využívajú najmä pred voľbami v negatívnom kontexte na naháňanie politických bodov. Ak by sme chceli hľadať riešenia pre začleňovanie cudzincov, kde by sme mohli začať? 

JO: Úplne prvý krok by mohlo byť prijatie aktuálnejšej integračnej politiky, ktorej lídrom by bolo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Nemusí to vymyslieť samo, má na to odborníkov a odborníčky, jednak v neziskovkách, ktoré sa téme venujú, ale aj u nás na úrade či priamo na ministerstve. Poznáme príklady aj z blízkeho zahraničia, kde je integrácia úplne normálnou témou. Stačí zájsť do susednej Viedne. Problémom nie je, že by chýbali vedomosti o integrácii. Chýba chcenie. My tu totiž máme situáciu, kedy nám Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) robí servis pre cudzincov.

AK: Veľký problém je aj jazyková bariéra v inštitúciách. Napríklad, úrady práce majú jedného kontaktného človeka, ktorý hovorí po anglicky. Ak pošle cudzinca ku konkrétnej priehradke, tam sa už nemusí dohovoriť. Možno by stálo za to vytvoriť špecializované centrá pre cudzincov. IOM má informačné centrum, ale toto by mal zabezpečiť štát.

Nová migračná politika už hovorí aj o demografii a o tom, že riadená ekonomická migrácia je jednou z priorít vzhľadom na rôzne megatrendy vrátane tých demografických. Čo je kľúčom k tomu, aby sme v lákaní cudzincov na náš pracovný trh vedeli konkurovať okolitým krajinám? Mnohé firmy volajú po cudzincoch.

JO: Zodpovednosť za odpoveď na megatrendy leží na pleciach vlády. Pokiaľ ich smerovanie členovia vlády necítia alebo si nevšimnú, prejdú okolo nás. Ale zodpovednosť majú aj médiá, aby prinášali viac príkladov dobrej praxe, akademici a výskumníci v SAV a na univerzitách či zamestnávatelia. Ak nik z nich nebude biť na poplach, benefit z migrácie si vezmú tí, čo ho dokážu definovať pre seba a svoje prostredie.

AK: Ak napríklad vieme, že tu najbližších pätnásť rokov budeme potrebovať srbských robotníkov, otázka je, či by nebol dobrý krok pomôcť im priviesť si sem aj ich rodiny a spoločne ich integrovať, keďže nám klesá demografická krivka a vieme, že ich budeme pravdepodobne potrebovať. Na to treba vytvoriť silnú spoluprácu s ich zamestnávateľmi a samosprávou. Nehovorím o sezónnych prácach, povedzme na stavbách, ale ak by napríklad Land Rover povedal, že potrebuje tisíc zamestnancov, ktorých na slovenskom pracovnom trhu nevie nájsť, prečo im nepomôcť integrovať sa na Slovensku aj s ich rodinami. Čo sa týka osôb s udelenou medzinárodnou ochranou, migračný úrad má skúsenosti, že najlepšie sa do spoločnosti integrujú celé rodiny.

Predstavme si hypoteticky, že sa v médiách objaví titulok, že sa sem idú nasťahovať stovky srbských rodín. Aká by bola odozva spoločnosti?

JO: Srbské rodiny, podobne ako ukrajinské, by verejnosť ešte bola schopná prijať. Sú to ľudia, ktorí sú z podobného kultúrneho prostredia.

AK: Ak by sa posilnila celková infraštruktúra a domácemu obyvateľstvu by sa vysvetlilo, že vďaka tomu budú mať viac škôl a škôlok aj pre svoje deti, určite by sa to dalo odkomunikovať.

Hovorili ste o spolupráci so zamestnávateľmi. S kým najviac spolupracujete pri vašich integračných aktivitách?

AK: S mimovládkami a s cudzineckou políciou. Snažíme sa aj s ministerstvom práce, ale nie sme veľmi úspešní. Možno je problém aj v tom, že v žiadnom zákone nie je úplne jasne napísané, kto je zodpovedný za integráciu cudzincov. My riešime komplexne našu malú časť – azylantov a držiteľov doplnkovej ochrany. Ministerstvo práce sa zas zaoberá len integračnou politikou na trhu práce.

JO: Ministerstvo práce potrebuje posilniť odbor integrácie, lebo za dvadsať rokov sme sa naozaj nikam neposunuli. A predsa len sme už integrálnejšou súčasťou veľkého medzinárodného priestoru.

Čo sa musí udiať, aby bolo začleňovanie cudzincov na Slovensku témou?

JO: U nás je diskusia o migrácii stále len diskusiou o ohrozeniach. Neberieme migráciu ako príležitosť na niečo. Pokiaľ sa toto nezmení vo verejnom priestore, ťažko pre tému hľadať podporu. Dovtedy je to len otázka individuálneho nastavenia napríklad aj niekoho na samospráve. Ja ale verím, že sa to bude meniť s ďalšími generáciami.

AK: Chce to čas. Časom to budeme musieť riešiť, lebo cudzincov tu bude toľko, že sa nebudeme môcť tváriť, že tu nie sú.

Materiál vznikol v spolupráci s MEMO 98 a Transitions v rámci programu na podporu žurnalistiky zameranej na riešenia (Solutions Journalism).

Text publikujeme v spolupráci s denníkom SME.