Chýba mi afganská jar, no môj život je už na Slovensku

Magdaléna Rojo, Sana Sadat Magdaléna Rojo, Sana Sadat | 26.05.2021 |
Chýba mi afganská jar, no môj život je už na Slovensku Ilustračná foto: Piotr Gaska

Dvadsaťpäť ročná Sana Sadat (kvôli bezpečnosti nechce uvádzať svoje pravé meno) je jednou z jedenástich ľudí na úteku, ktorým Slovensko v pandemickom roku 2020 udelilo medzinárodnú ochranu. Žije v Košiciach, pracuje, učí sa slovenčinu i angličtinu. Jej život je na Slovensku.

Sana som prizvala k projektu, v ktorom štyri utečenky s mojou pomocou napísali článok o tom, ako prežívajú pandémiu ľudia na úteku v štyroch rôznych krajinách sveta, vrátane Slovenska. Afganka mi prezradila, že už dlho chcela dať svoj príbeh na papier. Nájdete ho pod naším spoločným rozhovorom. Situácie z jej života, o ktorých sa jej ťažko hovorí pred inými, napísala sama v angličtine a ja som ich pre ňu preložila.

Prečo si prišla na Slovensko?

V roku 2019 som prišla z Afganistanu do Holandska. Lenže tam som dostala na moju žiadosť o azyl negatívnu odpoveď a poslali ma na Slovensko. Tuším bol november toho istého roka.

Vedela si v tom čase niečo o Slovensku?

Nevedela som takmer nič. Keď som študovala v Afganistane, učila som sa čosi aj o Slovensku a iných krajinách v Európe, ale len máličko. Veľmi som sa bála, lebo ktosi mi povedal, že na Slovensku nie je dobre. Ale keď som sem prišla, videla som, že ľudia sú veľmi fajn, milí. Mám to tu rada.

Aký bol dôvod tvojho odchodu z Afganistanu?

Odišla som z Afganistanu sama, lebo som mala súkromné problémy. Moja rodina žije v Afganistane – moja mama s dvomi sestrami a dvomi bratmi.

Vedela tvoja rodina, že odídeš?

Áno, vedeli, že idem do Európy. Letela som najprv do inej krajiny, až potom som prišla do Holandska. Bola to dlhá cesta, veľmi dlhá. V Holandsku som bola sedem mesiacov. Počas nich som o mojej rodine nevedela nič.

Boli to pre mňa veľmi ťažké časy, na ktoré ani nechcem spomínať, vždy sa pri tom rozplačem. V Holandsku som bola vo väzení. Mala som jednu izbu, kde bola posteľ a záchod zároveň. Nemala som hidžáb. Vtedy som ešte nehovorila po anglicky. 

Okrem toho, pätnásť dní po tom, ako som prišla do Európy, umrel môj otec. Keď som sa to dozvedela, bola som v tábore, sama. Dostala som depresiu. 

Na Slovensku si bola najprv v Záchytnom tábore v Humennom a potom v Pobytovom tábore v Opatovskej, kde si strávila šesť mesiacov. Aká bola tvoja skúsenosť v týchto táboroch?

Sama som sa tam naučila angličtinu. V Afganistane som sa ju nikdy neučila, moja angličtina bola veľmi zlá. V Opatovskej som sa každý deň rozprávala s kamarátkou – Slovenkou, ktorá tam pracovala ako sociálna pracovníčka. 

Čo ešte si robila v tábore?

Učila som sa aj slovenčinu. Tábor je ťažký pre každého. Si tam zatvorená, nemôžeš ísť von. Kvôli korone sme nemohli ísť nikam. Cítila som sa tam ale bezpečne, lebo sme s nikým nemali kontakt.

Koľko ľudí na úteku tam bolo v tom čase?

Boli sme šiesti. Prišlo ich viac, ale nechceli tam zostať, chceli ísť do iných krajín.

Po pol roku si dostala azyl.

Keď som dostala azyl, bola som veľmi šťastná. Prišla som do Košíc. Bývam v ubytovni, ktorá je aj pre Slovákov v núdzi, napríklad pre ženy, ktoré majú problém s manželmi. Ale žijú tu aj utečenci.

Dnes už aj pracuješ. Ako si si počas pandémie našla prácu?

Moja kamarátka psychologička, ktorá pracovala s ľuďmi na úteku, mi pomohla nájsť prácu v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva, kde upratujem.

Vedela si počas pandémie vždy, čo sa aktuálne na Slovensku deje? 

Niekedy áno, inokedy nie. Nemám televízor ani rádio. Zvykla som sa pýtať priateľov. Kamarátka mi pomohla vyznať sa v opatreniach, vďaka nej som vedela, že mám nosiť rúško a že musím chodiť na testy.

A aká je situácia počas pandémie v Afganistane?

Je to pre ľudí veľmi ťažké. Moja rodina už mala covid, ale už sú v poriadku. 

Je niečo, čo ti počas pandémie chýba?

To, že nemôžem ísť na angličtinu. Mali sme len online hodiny. Tak isto aj hodiny slovenčiny. 

Jarné pikniky

Čo sa ti prvé vybaví, keď poviem Afganistan? 

Keď som žila v Afganistane, mala som veľmi rada jar. Často sme organizovali pikniky, dievčatá, ženy a deti, mladí chlapci. Chodievali sme do lesa na piknik. Varili sme si tam, organizovali párty, boli sme šťastní. To mi chýba. V tejto situácii sa nedá ísť von v skupinách. A tiež pikniková kultúra tu nie je taká rozšírená. 

Chcela by si ísť späť do Afganistanu?

Chýba mi rodina, chýba mi moja mama, súrodenci. Ale na Slovensku už mám nový život. Na začiatku to bolo ťažké, pretože nosím hidžáb. Moslimovia tu nechcú používať hidžáb, ale ja ho nosím. Na začiatku som sa bála ľudí tu, ale už som v Košiciach skoro rok a je to pre mňa normálne, už sa nebojím. Všetko pre mňa bolo nové. Iní ľudia, nový život.

Čo pre teba znamená hidžáb?

Má veľa významov. V prvom rade náboženstvo. Keď sa modlíme, nemôžeme sa modliť bez hidžábu. Ale ja nie som ako mnohé iné moslimky, ktoré sa celé zahaľujú. Ja len nosím šatku na hlave, nechcem si zakrývať tvár, len si trošku zakrývam vlasy. Mne sa to aj páči. 

Nikdy si nemala pocit, že si ho musíš dať dole, keď kráčaš po uliciach na Slovensku?

Nie, pre mňa je to normálne. Ale viem o afganských rodinách, ktoré ho prestali nosiť.

Je pre teba ťažké nájsť si na Slovensku priateľov?

Ja si ľahko hľadám priateľov. Keď som bola v tábore, všetci sociálni pracovníci boli moji kamaráti, stále som s nimi v kontakte. V Košiciach sme sa hneď stali kamoškami so psychologičkou, ktorú som spomínala.

Študovala si v Afganistane?

Áno, dokončila som strednú školu a dva roky som na univerzite študovala literatúru. Spolu štrnásť rokov. 

To je pomerne dlhá doba na to, aký obmedzený je prístup dievčat v Afganistane ku vzdelaniu, však?

Áno, lebo dievčatá často nemajú možnosť študovať. Ale ja som študovala na súkromnej univerzite. Bolo ťažké na ňu zarobiť. V tom čase som šila a predávala oblečenie. Učila som tiež deti perzštinu.

Prepáč, ale keď som bola v Holandsku a v Afganistane, mala som naozaj zlý život. Tu na Slovensku mám dobrý život a nechcem myslieť na to, čo bolo.

---

Krátky príbeh z môjho života v Afganistane a Európe 

Vláda Talibanu v mojej krajine znamená neustálu neistotu a vyhrážky. Ak napríklad dievčatá chodia do školy alebo ženy do práce, môže sa stať, že ich Taliban zabije. Ja som sa napriek tomu rozhodla chodiť do školy a dokonca som aj učila. Podarilo sa mi získať prácu učiteľky v jednej škole v našej oblasti. Keď sa to Taliban dozvedel, povedali môjmu otcovi, aby mi učiť zakázal. Môj otec mi nechcel zakazovať chodiť do práce. Naopak, posmelil ma, aby som pokračovala v službe komunite učením miestnych detí. Ja som tiež chcela pokračovať, bolo to pre mňa dôležité, aj kvôli ekonomike rodiny. 

Taliban kvôli tomu dvakrát napadol náš dom, ostreľovali ho raketami. Museli sme utiecť. Nemala som kde bývať, necítila som sa bezpečne. Napokon môj otec rozhodol, že mám odísť do inej krajiny, kde sme mali príbuzných. 

Odchádzalo sa mi ťažko. Pätnásť dní po mojom odchode Taliban zabil môjho otca, pretože sa dozvedeli, že ma poslal za hranice. O jeho smrti som sa dozvedela až po pár týždňoch. Bol to najťažší deň môjho života, lebo otec mi bol aj priateľom. Odvtedy mi chýbajú otec i priateľ. 

V Holandsku som bola šesť mesiacov v utečeneckom tábore, posledné dva týždne vo väzení. Keďže už som mala víza na Slovensko, holandská vláda ma poslala sem. Aj tu som bola najprv v tábore, keď prišiel koronavírus. Nemohli sme ísť von, boli sme tam niekoľko mesiacov zatvorení. Ale už som rok v Košiciach. 

Žijem v starom byte s dvomi izbami, platím za celý byt. Spriatelila som sa so Slovenkou - psychologičkou, ktorá predtým pracovala s imigrantmi. Našla mi prácu, takže aj počas pandémie som mohla chodiť do práce. Z môjho platu podporujem aj moju rodinu v Afganistane, pre ktorú je pandémia veľmi náročná. Potrebujú financie. Moja mama dokonca mala vírus. Želám si, aby jedného dňa mohli prísť za mnou.