Integrácia cudzincov je stále v réžii mimovládok, štát zaostáva

Magdaléna Rojo Magdaléna Rojo | 29.09.2021 |
Integrácia cudzincov je stále v réžii mimovládok, štát zaostáva Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, foto: Noel Rojo

Pracujú v priemysle, na stavbách aj v nadnárodných firmách a zdravotníckych zariadeniach. Študujú na slovenských vysokých školách, napríklad aj medicínu. Zahraničné kuchyne rozvoniavajú na každom kroku. Napriek tomu sa cudzinci stávajú pre mestá témou len vďaka mimovládnym organizáciám.

Medzi dve drevené paličky chytím ryžovú rolku plnenú surovým tuniakom a zabalenú v ryžovom papieri. Z troch omáčok naservírovaných v malých okrúhlych tanierikoch si na odporúčanie majiteľa reštaurácie vyberiem sójovú. A potom rýchlo s rolkou do úst, aby sa ryža nerozsypala po stole.

Čerstvé suroviny, chute ázijských byliniek. Vo vietnamskej reštaurácii Hasushi na Laurinskej ulici v Bratislave sa človek môže vďaka chuťovým pohárikom preniesť na iný kontinent.

Spoznávanie cudzích kultúr cez jedlo však nie je to jediné, čo majiteľ He Nguyen z Vietnamu prináša na Slovensko. Vo svojich troch reštauráciách dnes zamestnáva viac ako dvadsať krajanov a podobný počet Slovákov. Svojím biznisom teda vytvára pracovné miesta aj pre väčšinovú populáciu.

Na Slovensku dnes žije už niekoľko generácií Vietnamcov.

Jazyková bariéra

Vietnamci patria medzi najpočetnejšie cudzinecké komunity z krajín mimo Európskej únie. Ku koncu roka 2019 ich žilo na Slovensku viac ako štyritisíc. Hoci ich je oveľa menej ako napríklad prvých Ukrajincov či v poradí druhých Srbov, ich začleňovanie do spoločnosti ovplyvňuje veľká jazyková a kultúrna odlišnosť.

Nguyen žije na Slovensku dvadsať rokov. Prišiel ako študent ekonomiky. Po doktoráte sa zamestnal na univerzite.

Tu si našiel svoju vietnamskú manželku a tu sa narodili jeho dve deti, ktoré hovoria po slovensky aj po vietnamsky. Napriek tomu sa často stále cíti ako cudzinec, napríklad pri komunikovaní s verejnými inštitúciami a úradmi. „Úradníci majú chaos v tom, ako s nami riešiť veci,“ vraví a ako príklad uvádza snahu získať povolenie otvoriť terasu pre svoju reštauráciu v budove Dunaj v centre hlavného mesta.

„Väčšinou posielam na úrady kamarátov Slovákov, lebo ak idem sám, mám väčší problém. Myslím, že je to aj predsudkami. Keď vidia, že som Vietnamec, kontrolujú každý jeden papier. Niektoré podmienky však neviem splniť. Napríklad pri výpise z registra trestov si pýtajú rodný list otca, ale ja už mám občianstvo a všetko je to v systéme,“ opisuje Nguyen svoju skúsenosť.

Pochopiť systém, v ktorom sa cudzinec ocitne, a schopnosť vybaviť vo verejných inštitúciách, čo potrebuje na každodenný život, je jednou z podmienok úspešného začlenenia sa do spoločnosti. Na Slovensku je toto pre cudzincov z viacerých dôvodov výzva. Okrem predsudkov a kultúrnych bariér je dôvodom nepripravenosť úradov a úradníkov. Najviac cudzinci vyzdvihujú jazykovú bariéru.

„Cudzinci, s ktorými som hovorila, si najčastejšie sťažovali na chýbajúce informácie v ich jazykoch,“ hovorí Anna Barseghyanová, ktorá spolupracuje na rôznych projektoch začleňovania s Ligou za ľudské práva.

Vo všeobecnosti je u nás problémom jazyková vybavenosť úradníčok a úradníkov na miestach, kde ľudia prichádzajúci zo zahraničia riešia svoje životné situácie – vrátane cudzineckej polície.

„Úrady práce majú jedného kontaktného zamestnanca, ktorý hovorí po anglicky, ale keď pošle človeka na prepážku, ktorá mu má pomôcť, tam sa už nemusí dohovoriť. V Holandsku na študijnej návšteve som na úradoch videla tlačivá vo všetkých možných jazykoch. U nás na úrade práce nemajú formuláre v arabčine,“ opisuje Alžbeta Kvasničková z Migračného úradu Ministerstva vnútra SR.

Na Magistráte mesta Brna, ktoré má podobne ako Bratislava približne deväť percent cudzineckej populácie, pomáhajú cudzincom a úradom naprieč štátnou správou i ďalším inštitúciám nájsť „spoločnú reč“ interkultúrni pracovníci. Títo sa starajú napríklad aj o preklad formulárov, o akom hovorí Kvasničková. O takúto spoluprácu často žiadajú magistrát práve inštitúcie či úrady.

dscf9419.jpgNguyen zamestnáva vo svojich reštauráciach takmer 50 ľudí. Príležitosť dáva aj Slovákom.

Kto je interkultúrny pracovník?

  • V Národnej sústave povolaní Ministerstva práce a sociálnych vecí ČR je interkultúrny pracovník definovaný ako ten, ktorý „poskytuje asistenciu, vrátane tlmočenia, pri rokovaní medzi migrantmi a verejnými inštitúciami, podporuje súžitie majority a migrantov, napomáha integráciu migrantov a migrantských komunít do majoritnej spoločnosti“.

Na Slovensku je v mestách situácia odlišná. Z výskumu Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) z minulého roka o tom, ako sa samosprávy podieľajú na začleňovaní cudzincov, vyplynulo, že väčšina tejto téme nevenuje žiadnu pozornosť. Samosprávy, ale aj štátne orgány zatiaľ pristupujú k začleňovaniu cudzincov skôr reaktívne, než aby hľadali systematické riešenia.

„Častá odpoveď bola, že nemáme s nimi problém, takže netreba nič riešiť. V mestách a krajoch nepremýšľajú nad tým, či majú cudzinci dostatočné podmienky na to, aby sa zapojili do spoločnosti, či sú rešpektované ich práva alebo či vedia o povinnostiach, ktoré majú voči štátu," vraví o výsledkoch výskumu Elena Gallová Kriglerová z CVEK-u. Ak teda samosprávy nemajú s cudzincami problém, sú pre ne neviditeľní. To, že cudzinci riešia každodenne situácie, v ktorých sa nevedia zorientovať, ako napríklad zápis detí do škôl alebo obyčajné platby za odpad či parkovné, samosprávy zatiaľ nezaujíma.

Mestá často ani netušia, koľko a akí cudzinci na ich území žijú. Oznamovať im to, vrátane Bratislavy, musela výskumná organizácia, pritom čísla môžu získavať od Úradu hraničnej a cudzineckej polície. „Je dôležité vedieť, odkiaľ migranti prišli, lebo je rozdiel v začleňovaní napríklad Francúza, ktorý prišiel za prácou v IBM a vietnamskej komunity na Nobelovej ulici v Bratislave,“ vysvetľuje Gallová Kriglerová.

CVEK bol v posledných troch rokoch prizvaný k projektu KapaCITY , v rámci ktorého niekoľko neziskových organizácií pomáhalo naštartovať začleňovanie cudzincov v štyroch samosprávach. Okrem Bratislavy a Banskej Bystrice, na ktoré sme sa pozreli, boli súčasťou projektu aj Košický samosprávny kraj a mesto Trnava.

Do Bratislavy sme nahliadli, lebo sa v nej sústredí najväčší počet cudzincov. V Banskej Bystrici je to len niekoľko tisíc, avšak hoci ich téma až tak „nepáli“, mesto robí kroky v ústrety novým obyvateľom a obyvateľkám.

Hlavné mesto iba v slovenčine

To, že je Bratislava multikultúrnym miestom, nevidieť len na dlhých radoch pred dverami cudzineckej polície na okraji hlavného mesta, ale aj v každodennom živote. U pediatričky sa pri každej návšteve míňame s vietnamskou mamou, nedávno sa oproti nám na poschodí prisťahovala vietnamská rodina. Stačí sa započúvať do jazyka pri vedľajšom stole v kaviarni a šance sú, že mu nebudete rozumieť. V jedno septembrové popoludnie sa na festivale neziskovej organizácie Mareena stretli v záhrade v Starom Meste desiatky národností.

Začleňovanie cudzincov je na Slovensku zatiaľ najmä v réžii neziskoviek. Neraz organizujú udalosti na odstránenie kultúrnych a jazykových bariér.

Napriek tomu v hlavnom meste ešte nedošlo k inštitucionalizácii témy, čo znamená, že na miestnom magistráte chýba kontaktná osoba pre cudzincov a cudzinky. Koordinátorkou začleňovania bola nejaký čas počas trvania projektu KapaCITY zamestnankyňa oddelenia kultúry.

„Bratislava aj Banská Bystrica mali výhodu, že počas projektu sa do vedenia dostali ľudia, ktorých táto téma zaujímala. Keď je na mieste niekto, kto si tému zoberie pod palec, dajú sa realizovať mnohé zmeny,“ vraví Nina Galanská, riaditeľka Nadácie Milana Šimečku, o skúsenosti z projektu KapaCITY. Magistrát hlavného mesta aktuálne podľa tlačového oddelenia uvažuje, ako čo najlepšie uchopiť témy súvisiace s cudzincami. Koordinátorka, ktorá pôsobila počas projektu, sa už téme nevenuje.

He Nguyen si myslí, že by pomohlo, keby aj na bratislavskom magistráte bol nejaký styčný bod pre cudzincov. Ani by to nemuselo byť samostatne pre vietnamskú komunitu, ako je to na magistráte v Brne, kde sú interkultúrnymi pracovníkmi migranti samotní. „Ideálne, keby nehovoril iba po slovensky a mal sám skúsenosť z cudziny, aby lepšie chápal situáciu cudzincov a mal by s nimi väčšiu trpezlivosť,“ volá po zmene Vietnamec.

Hoci mnohí cudzinci považujú pri začleňovaní za kľúčovú prekážku jazykovú bariéru, webová stránka hlavného mesta s praktickými informáciami pre obyvateľov je dnes iba v slovenčine. V rámci projektu KapaCITY vznikli aspoň vstupné informačné letáky v angličtine a ruštine. Podobné materiály pripravili v Banskej Bystrici, ktorá nemá ani tritisíc cudzincov a cudziniek.

„S projektom sme sa rozhodli posilňovať vzťah s cudzincami a zároveň pracovať v rámci svojich vnútorných štruktúr na tom, ako sa čo najlepšie pripraviť na rôzne situácie, ktoré môžu vzniknúť z hľadiska plánovania do budúcnosti,“ hovorí Zuzana Gajdošíková, ktorá sa stala kontaktnou osobou pre cudzincov a cudzinky na banskobystrickom mestskom úrade. Ju osobne zaujímalo, kto sú cudzinci na území mesta a ako sa mení ich zloženie. Dozvedela sa napríklad, že neustále prichádza viac rodín, ktorým sa bude treba venovať v rámci školského systému.

Vo svojej podpore cudzincom pokračuje Gajdošíková aj po projekte. Cieľom mesta tiež je, aby ľudia na oddeleniach, kde migranti často chodia (napr. matriky), im vedeli pomôcť.

Na Mareena festivale začiatkom septembra sa stretli desiatky národností žijúce na Slovensku.

Kultúrni mediátori

Na Slovensku pôsobia tzv. kultúrni mediátori, ktorých obyčajne združuje Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM z ang. International Organization for Migration). „Kultúrni mediátori z cudzineckých komunít pomáhajú svojim krajanom a tiež vytvárajú priestor pre vzájomné porozumenie medzi komunitami a väčšinovou spoločnosťou,“ definuje koordinátorka komunitného dosahu, Marina Irincheeva z IOM, ktorej mediátori pomáhajú šíriť informácie o Migračnom informačnom centre.

Na to sa môžu cudzinci obrátiť, keď potrebujú pomoc v oblasti právneho či pracovného poradenstva, alebo ak hľadajú kurzy slovenčiny.

Kultúrnych mediátorov mal aj projekt KapaCITY. „Pre mňa to bola veľká pomoc a otvorenie nových dverí, ktoré sme nepoznali. Kultúrni mediátori boli neoceniteľným prostriedkom, ako dostať informácie odo mňa na miesta, kde by sa inak nedostali. Zároveň sme sa od nich dozvedeli, čo cudzinci naozaj potrebujú v porovnaní s tým, čo si myslíme, že potrebujú,“ pochvaľuje si Gajdošíková spoluprácu s kultúrnymi mediátormi. S jedným z nich, s Ukrajincom Yaroslavom Lysenkom, pracuje mesto Banská Bystrica na dobrovoľnej báze aj po skončení projektu.

„Obraciam sa na Zuzanu Gajdošíkovú, keď krajania potrebujú s niečím poradiť. Nedávno sa sem prisťahoval známy a potreboval vedieť, do akej škôlky môže zapísať svoje dieťa. Vždy je ochotná poradiť, poslať linky,“ hovorí Lysenko, ktorý prišiel do Banskej Bystrice študovať a už tu zostal.

Ako mediátor pôsobí aj opačným smerom. „Mesto vždy potrebuje opatrovateľky a pýtali sa ma, či to nechcú robiť niektoré Ukrajinky. Jasné, že chcú, ale sú tam byrokratické záležitosti, ktoré to neumožňujú.“ Lysenko rieši skôr individuálne požiadavky, než aby sa podieľal na hľadaní systémových riešení.

Najpočetnejšou skupinou cudzincov medzi tými z krajín mimo EÚ sú Ukrajinci. 

Anna Barseghyanová je vydatá za Slováka, ktorý jej pomáha riešiť záležitosti na miestnych úradoch. Pôsobila ako kultúrna mediátorka v Bratislave. Poskytovala informácie najmä rusky hovoriacim migrantom a migrantkám. „Okrem toho som sledovala vývoj nových integračných plánov na miestnej úrovni a organizovala som okrúhle stoly, kde sa o nich diskutovalo,“ vraví. Primárne pôsobila ako mediátorka pre Ligu za ľudské práva, ktorá koordinovala projekt KapaCITY, nie pre bratislavský magistrát. Kultúrni mediátori sú u nás zatiaľ skôr pre neziskové organizácie ako pre samosprávy či úrady.

Cudzinci ako ohrozená skupina

V horúce letné popoludnie sa v záhrade Lýcea za evanjelickým kostolom na Konventnej ulici v hlavnom meste stretáva malá skupinka cudzincov a cudziniek spolu so zástupcami Nadácie Milana Šimečku.

Organizácia iniciovala stretnutia, z ktorých by potenciálne mohol vzísť akýsi poradný orgán pre mesto. Platforma by mohla byť nápomocná mestu, aby vedelo komunikovať s cudzincami. Mohla by tiež byť poradným orgánom pre magistrát, tak ako existuje rada mladých či seniorov.

Zatiaľ na treťom stretnutí sa hovorí o názve a cieľoch platformy. V kruhu diskutujú Ind, Arménka, Rumunka i napríklad Američan. Z magistrátu zatiaľ prichádzajú na každé stretnutie zástupcovia rôznych oddelení informovať skupinu o tom, čo sa v meste deje. Platforma vzniká, aby cudzinci participovali na dianí v meste. Hoci je tomu mesto otvorené, aktivita opäť prichádza „zdola“.

Po väčšej spolupráci s mestom volajú aj členovia moslimskej komunity. „Opakovane sme oslovili kanceláriu pána primátora s prosbou o stretnutie, vždy však bolo na poslednú chvíľu zrušené, až sme nadobudli dojem, že o toto stretnutie nie je veľký záujem. Mali sme pritom v úmysle hovoriť o tom, ako vnímame miesto našej komunity v Bratislave a čo by sme mohli spoločne s mestom urobiť preto, aby bola čo najlepšie začlenená," napísal SME Mohamad Safwan Hasna, riaditeľ Islamskej nadácie na Slovensku. Podľa iného výskumu CVEK-u o vnímaní cudzincov väčšinovou populáciou, práve túto skupinu cudzincov najviac odmietame.

V začleňovaní môže cudzincom pomôcť aj väčšinová spoločnosť, napríklad tak, že sa zoznámime so susedom a spýtame sa, či niečo nepotrebuje.

Zmena, ktorú priniesol projekt KapaCITY je, že v Bratislave začali s cudzincami počítať ako so skupinou, ktorú začlenia do jednotlivých politík mesta. „V procese prípravy máme viaceré strategické dokumenty, kde túto cieľovú skupinu spomíname a rátame s ňou. Napríklad ide o už vydaný dokument Koncepcia mestskej bytovej politiky do roku 2030, kde definujeme, že jednou z ohrozených skupín na trhu s nájomným bývaním sú aj práve cudzinci a túto otázku treba zohľadňovať pri tvorbe bytovej politiky v meste,“ odpísalo SME tlačové oddelenie Magistrátu mesta Bratislava.

Ani mesto Banská Bystrica nemá samostatnú integračnú stratégiu pre cudzincov ako v Brne, ale rozhodli sa ísť cestou začleňovania cudzincov ako skupiny naprieč mestskými politikami. „V tejto chvíli je téma uchopená v pláne komunitného rozvoja, čo je oblasť sociálnej politiky, ktorú zastrašujeme. Plánujeme cudzincov ako skupinu zohľadňovať vo všetkých budúcich koncepčných materiáloch, ktoré tvoríme. Myslíme si, že je to adresnejšie a takto bojujeme proti ich možnému sociálnemu vylúčeniu,“ vysvetľuje Gajdošíková. Lokálne politiky môžu byť krokom smerom k riešeniu začleňovania cudzincov samosprávami. Či sú efektívne, ukáže ich implementácia.

Budeme hasiť?

Hoci sa v niektorých mestách na Slovensku cudzinci postupne stávajú témou, zatiaľ sa to deje najmä vďaka neziskovým organizáciám a ich projektom. A aj v Bratislave, kde možno začleňovanie považovať za veľmi aktuálnu tému, to ide pomerne pomaly. Dôvodov je niekoľko.

Gallová Kriglerová menuje ako jeden z nich politickú vôľu. To, že tu chýba, je evidentné už napríklad z toho, že platná integračná politika je z roku 2014, a teda neodráža tzv. migračnú krízu z roku 2015, ani to, že počet cudzincov na Slovensku každý rok rastie a dnes ich tu žije už viac ako 150-tisíc. Podľa vyjadrenia tlačového oddelenia Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v spolupráci s ďalšími orgánmi štátnej správy pripravuje novú integračnú politiku, ktorá bude súčasťou migračnej politiky na obdobie 2021 – 2025.

„Aktuálna politika dáva zmysel, ale neimplementuje sa v praxi,“ vraví Gallová Kriglerová a upozorňuje na slabú aktivitu ministerstiev.

„Problém je aj v tom, že v žiadnom zákone nie je úplne jasne definované, kto je zodpovedný za integráciu cudzincov. Malo by to robiť ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny komplexne, ale tým, že to nikde nie je napísané, oni riešia iba integračnú politiku pre trh práce,“ hovorí Alžbeta Kvasničková z odboru migrácie a integrácie na Migračnom úrade MV SR. Jej odbor sa venuje iba integrácii utečencov, ktorí na Slovensku dostali azyl alebo doplnkovú ochranu. Napríklad v minulom roku dostalo azyl 11 ľudí a doplnkovú ochranu 27. V skupine 150-tisíc cudzincov žijúcich u nás je to zanedbateľné číslo.

Samosprávy si v spomínanom výskume neraz posťažovali aj na to, že na začleňovanie cudzincov chýbajú financie (a preto chýbajú aj ľudské zdroje). Integračná politika počíta so zdrojmi z Európskej únie, ktoré sú neisté a obmedzené. „Ak sa štát neprihlási k týmto témam a nezačne brať zodpovednosť za to, aby to robil sám a sám to aj financoval, tak to nikdy nebude fungovať," myslí si Gallová Kriglerová.

Posilnenie integrácie cudzincov na úrovni samospráv je jedným z cieľov, ktoré definuje nová migračná politika do roku 2025. Vláda ju schválila iba pred týždňom. Ďalšou z priorít v oblasti začleňovania migrantov je „zaviesť odborný predmet do štúdia sociálnej práce, ktorý by bol zameraný na možnosti využitia metód sociálnej práce a sociálnej politiky pri integrácii cudzincov v SR“. Toto by mohol byť krok k interkultúrnej práci, ako ju poznajú napríklad v Brne.

Súčasťou nového dokumentu je aj oblasť riadenej ekonomickej migrácie, v ktorej migračná politika vytvára základný rámec pre príchod zahraničných zamestnancov, podnikateľov, študentov aj akademikov. Na ekonomickú migráciu kladie dôraz aj vzhľadom na demografický vývoj či napríklad prechod ku klimaticky neutrálnemu hospodárstvu.

Liga za ľudské práva, ktorá návrh nového dokumentu pripomienkovala, vidí posun v porovnaní s predchádzajúcou migračnou politikou práve v tom, že vidieť, že je Slovensko cieľovou krajinou pre zahraničných zamestnancov. „Zároveň však považujeme túto časť za príliš všeobecnú. Dúfali sme, že politika bude konkrétnejšia v tom, aké profesie a akým spôsobom chceme prilákať. Ako ich zvýhodníme, aby sme boli konkurencie schopní? Ako k nám dostaneme študentov vysokých škôl rôznych odborov? Chýbajú tam odporúčania smerované k internacionalizácii vysokého školstva na Slovensku,“ vraví riaditeľka Barbora Meššová. Všeobecnosť niektorých téz podľa nej neznamená, že nová politika nie je dostatočným rámcom pre konkrétnejšie legislatívne návrhy. Zároveň však dodáva, že kľúčové pri jej implementácii budú financie. „Osobitne pre integráciu si ich neviem predstaviť.“

Riaditeľ migračného úradu Ján Orlovský si myslí, že nedostatočné venovanie pozornosti začleňovaniu cudzincov je aj otázkou mentálneho nastavenia slovenskej spoločnosti. „Diskusia o migrácii je u nás stále diskusiou o ohrozeniach. Stále neberieme migráciu ako príležitosť. Kým sa toto vo verejnom priestore nezmení, ťažko hľadať podporu. Naďalej to bude na individuálnom nastavení niekoho na samospráve.“

„Časom bude nevyhnutné to riešiť, lebo tu budeme mať toľko cudzincov, že sa už nebudeme môcť tváriť, že nie sú. Prevencia však na Slovensku nie je veľmi populárna. My všetko hasíme,“ doplňuje Alžbeta Kvasničková a navrhuje, aby samosprávy začali s malými projektmi, postupne.

Materiál vznikol v spolupráci s MEMO 98 a Transitions v rámci programu na podporu žurnalistiky zameranej na riešenia (Solutions Journalism).

Text publikujeme v spolupráci s denníkom SME.