Interkultúrna pracovníčka: Zmenšujeme medzeru medzi kultúrami

Magdaléna Rojo Magdaléna Rojo | 28.09.2021 |
Interkultúrna pracovníčka: Zmenšujeme medzeru medzi kultúrami Foto: Noel Rojo

Arabsky hovoriaci cudzinci a cudzinky sú jednou zo skupín, ktorú brnenský magistrát podporuje v začleňovaní do spoločnosti. Interkultúrne pracovníčky Naďa Khouderová a Karin Atassiová podporujú arabské rodiny napríklad v školách i na úradoch. Samy žili v Sýrii aj v Česku, kde zápasili s integráciou. 

Obe máte česko-sýrske korene. Aký je váš príbeh?

Karin Atassiová (KA): Mám české občianstvo, tu som sa narodila. Maminku mám Češku a ocka zo Sýrie. Žili sme nejaký čas tu, potom sme sa presťahovali tam.

Keď začala v Sýrii vojna, pred ôsmimi rokmi som sa sem vrátila s manželom, štyrmi deťmi a rodičmi. Síce som rozumela po česky, ale nerozumela som reči úradov, čo a ako robiť. Sama som bola stratená a psychicky unavená. Tak som vlastne prišla k tejto práci, lebo som si sama prešla rôznymi situáciami a dokážem sa vcítiť do ľudí, ktorí prežívajú podobné veci.

Naďa Khouderová (NK): Aj moja maminka bola Češka a ocko Sýrčan, ale ja som sa vydala a z ekonomických dôvodov som odišla do Spojených arabských emirátov. Neskôr som sa chcela vrátiť do Sýrie, ale pre tamojšiu situáciu som sa rozhodla žiť s deťmi v Česku. Manžel stále pracuje v emirátoch.

Karin Atassiová a Naďa Khouderová pracujú na magistráte s arabskými rodinami.

Kde sa cítite ako doma?

NK: Pre mňa v Sýrii, pretože som tam vyrástla. Tam som chodila do školy. V Česku mám stále jazykovú bariéru. Chýbajú mi aj rodinné stretnutia. Sme veľká rodina a sme zvyknutí stretnúť sa aj každý týždeň a viac ako tridsať ľudí. Vnučky, deti, všetci spoločne. Tu mám iba jedného strýka.

Keď sa chcem v Sýrii modliť, nemám strach a môžem to robiť kedykoľvek a kdekoľvek. Bola som tu na výlete a keď prišiel čas na modlenie, hľadala som miesto niekde bokom. Aj tak na mňa ľudia čudne pozerali.

KA: Ja rada žijem v Česku. Aj keď sme žili v Sýrii, jazdili sme sem vždy na prázdniny. Naša česká babička tiež chodievala k nám do Sýrie, napríklad aj na rok. Učila nás tam češtinu. Pozerali sme české filmy, počúvali dychovku, aby sme stále mali kontakt s jazykom. Takže ja nevnímam, že by ma srdce tiahlo nejako viac tam.

Je to také, ako keď odtrhnete z kvetináča rastlinu aj s koreňmi a zasadíte ju do inej pôdy. Buď sa chytí a začne rásť, alebo zvädne.

Vy vlastne pomáhate cudzincom a cudzinkám, aby rástli. Aké sú vaše ciele v interkultúrnej práci? 

KA: Podporiť čo najviac ľudí a poskytovať im informácie, aby sa čo najrýchlejšie integrovali. Aby cítili, že tu je druhý domov. Snažíme sa tiež, aby čoraz viac inštitúcií vedelo, že sme tu a môžu nás požiadať o pomoc. Našou výhodou je, že pracujeme na magistráte. Predstavujeme tak pre úrady dôveryhodné osoby.

Pracujete najmä s arabskými rodinami. Líši sa úloha mužov a žien v integrácii? 

KA: V arabsky hovoriacom svete je muž obyčajne zodpovedný za celú rodinu. Žena je krk alebo telo, ktoré točí hlavou, ale prvé a posledné slovo má muž. Najmä muži chodia vybavovať veci, chodievame s nimi na úrady. Ženy sa zas starajú o domácnosť a deti.

Takže, keď sú ženy doma s deťmi, majú viac času učiť sa češtinu alebo využívajú čas na doučovanie s deťmi. Na začiatku sa však ženy často boja samy pohybovať po meste, môže trvať aj rok-dva, kým si zvyknú. Navyše, ak prišli z vojny do úplne iného prostredia, prežívajú isté zranenie duše a môžu sa na začiatku izolovať.

Atassiová a Khouderová sú v arabskej komunite akýmisi styčnými bodmi.

S čím všetkým pomáhate arabskej komunite? 

KA: Chodím s nimi napríklad na úrad práce vybavovať rôzne príspevky, evidenciu. Ďalej ich sprevádzam vybavovať aj na odbor azylovej a migračnej politiky a ďalšie úrady.

Sme taký informačný kanál. Keď je nejaký problém, ktorý rieši viacero ľudí, dávame podnety na príslušné ministerstvá. Inštitúciám napríklad pomáhame správne interpretovať zákony.

Minulý rok sme tiež riešili otázku domáceho násilia, vyhľadala nás jedna pani. Bolo to veľmi náročné. Kontaktovali sme ďalšie organizácie, ktoré jej pomohli.

NK: Ja väčšinou pracujem v školách. Riešime zápis detí, schôdzky medzi učiteľmi a rodičmi. Prekladám pri nedorozumeniach. Robíme plány pre cudzincov, ktorí potrebujú nejakú pomoc.

Šírime informácie o letných táboroch alebo o základných veciach, ako čo je to spádová škola, či to, prečo by deti mali ísť do poradne. My ani nemáme také inštitúcie a k psychológovi rodičia deti posielať nechcú, takže im to musím vysvetľovať.

Ak neustále asistujete klientom, nedochádza k tomu, že sa stávajú závislí od vašej pomoci?

NK: Keď vieme, že to klient zvládne, nechávame ho ísť samého. Chceme, aby sa sami snažili začleňovať. Aby sa učili češtinu.

V čom sú najväčšie kultúrne rozdiely, ktoré komplikujú začleňovanie?

KA: Arabský svet je úplne iný. Arabi sú družní, otvorení ľudia, spoločenskí. Keď prídu sem, najčastejšie ich bolí to, že sú ďaleko od rodiny. Tam sú zvyknutí dať si kávu alebo čaj so susedmi. Žijú viac komunitne.

Viem si predstaviť, že keď sa z komunitného spôsobu života presťahujú sem, nemajú sa koho opýtať, ako riešiť veci, musí to byť náročné.

KA: Združujú sa aj tu a navzájom si pomáhajú. Vnímajú to tak, že Česi nie sú veľmi otvorení voči cudzím. V našej komunite je to spôsobné aj náboženským rozdielom. Keď žena nosí šatku, ľudia sa na ňu dívajú všelijako. Niekedy ju obťažujú alebo majú narážky. Ak je pri tom dieťa, ktoré rozumie češtine skôr ako mama, začne sa o ňu báť.

NK: Stalo sa aj to, že keď sa stretlo viacero žien alebo arabská komunita, okoloidúci zavolali policajtov. Aj ja som dnes mala osobnú skúsenosť. Keď som videla, ako jednej pani niečo spadlo na zem, chcela som jej pomôcť, ale radšej som cúvla. Bojím sa, aby si ľudia nemysleli, že chcem kradnúť.

Mám tiež strach, že ak by moja dcéra nosila šatku, mohlo by sa jej niečo stať. Keď by sa napríklad za tmy vracala domov.

Je vôbec možná integrácia do spoločnosti, ak má väčšinová spoločnosť predsudky a vy sa bojíte? 

KA: Je to veľká prekážka, ale počítame s tým, že keď nás Česi viac spoznajú, ich predsudky sa zmenia.

Môžete vy z pozície interkultúrnych pracovníčok nejako meniť tieto predsudky?

KA: Vysvetľovať, vysvetľovať. Napríklad som bola s jednou klientkou na úrade, kam predtým chodil vybavovať veci jej manžel. Úradníčka sa mi posťažovala, že sa na ňu pán neustále mračí. Vysvetlila som jej, že sa nemračí, že sa tak tvári, lebo sa sústredí, aby rozumel. On sa zasa sťažoval, že na neho úradníčka kričí. Ukázalo sa, že hovorila nahlas, aby jej rozumel. Samozrejme, ona má predsudky, že je to arabský muž, ale došlo k tomu, že sa stretli dvaja ľudia, ktorí si nerozumeli. Keď som tam ja, nikto nekričí.

NK: My sme tu práve na to, aby sme zmenšovali medzeru medzi dvoma kultúrami. V našej kultúre sme zvyknutí robiť veci istým spôsobom. V situáciách, keď sú Česi zvyknutí na niečo iné, to našim krajanom vysvetľujeme. Ale trvá to aj pár rokov, kým si človek zvykne.

Interkultúrne pracovníčky využívajú k svojej práci sociálne siete, na ktorých sa zdržiavajú ich cudzinecké komunity.

Robíte vo svojej práci nejaké chyby? 

KA: Určite. Bolí ma srdce, keď sa neviem zorientovať v agende pobytov. Napríklad, keď klienti potrebujú žiadať o nejaký pobyt a zisťujú, aké sú tam lehoty a aké dokumenty potrebujú. Je to veľká zodpovednosť. Nechcela by som byť tá, pre ktorú niekoho vyhostia.

Na jednej strane je vašou výhodou, že poznáte kultúru cudzincov, na druhej strane je to nevýhoda, že nerozumiete úplne českému systému?

NK: To sa však stáva aj českým kolegyniam.

Ste vo svojej komunite akési styčné body. Nie je to pre vás niekedy náročné?

KA: Niektorí ľudia vnímajú náš vzťah s nimi ako osobný, takže pokojne volajú s problémami aj večer. Samozrejme, sú situácie, že človek musí ísť na pohotovosť, tak vtedy ideme aj v sobotu alebo v nedeľu. Inak si ale musíme určovať hranice a hovoriť klientom, aby nevolali.

Tiež to súvisí s kultúrou?

KA: Áno. Je to u nás dané aj v náboženstve, že človek má povinnosť pomôcť rodičom, príbuzným aj susedom. Rola susedov je v Sýrii veľmi dôležitá. Nemáme materské školy ako tu, takže keď žena pracuje alebo potrebuje ísť k lekárovi, dieťa nechá so susedou. Alebo keď idete na dovolenku, susede necháte kľúče, aby vám poliala kvety.

Prišli sme však na to, že susedstvo zohráva dôležitú úlohu aj pri integrácii. Stalo sa nám, že jedna Arabka mala za susedku staršiu pani, ktorá nemala čo robiť. Zoznámili sa a pani začala Arabku učiť po česky a teraz má oveľa lepšiu češtinu ako ženy, ktoré chodili len na kurzy. Takých prípadov je málo, ale sú.

Materiál vznikol v spolupráci s MEMO 98 a Transitions v rámci programu na podporu žurnalistiky zameranej na riešenia (Solutions Journalism).

Text publikujeme v spolupráci s denníkom SME.