Piata fáza (ne)uvoľnenia

Giovanni Guido Giovanni Guido | 22.09.2020 |
Piata fáza (ne)uvoľnenia Foto: Tomáš Kuša (Divadelné predstavenie Nevďačná cudzinka)

Ľahostajnosť

Spočiatku tomu nemôžem uveriť. Je to niečo príliš vzdialené. Čína, Wu-chan. Úplne iný svet, skončí sa to rovnako ako v prípade SARS, myslím si. A navyše, mám šťastie. Žijem v Európe, tunajšia prevencia a liečba, ktoré sú k dispozícii, udržia vírus s takým zvláštnym menom ďaleko. Nemám najmenší záujem zisťovať, prečo ho tak nazvali, a ani náhodou to nevyhľadávam na internete. Som sebec a myslím si: „Je to problém Číňanov, nedostane sa mimo Áziu.“ Čas plynie, prezerám si kalendár a premýšľam, kam ísť na dovolenku, kam povedie moja najbližšia cesta. Vyhnem sa Ďalekému východu, ale inak som slobodný. Alebo nie? A potom si jedného dňa prečítam to, čo som nečakal –  objavilo sa ďalšie ohnisko, no tentoraz v Európe. V moje krajine. Ani nie dve hodiny od domova. A vtedy sa všetko zmení.

Uvedomenie

Akoby som sa prebudil zo sna. Som späť v reálnom živote a len začínam tušiť, že nie som v bezpečí. Že nie sme v bezpečí. Až teraz tomu rozumiem, pretože ako egoista som doteraz zmýšľal inak. V hlave mi rezonuje jedna jediná otázka: čo budeme robiť? Pozerám sa okolo seba, ale odpoveď nemá nikto, pretože všetci uvažujú rovnako ako ja. Hľadám útechu v správach, no nachádzam iba politikov na nízkej úrovni, ktorí sa snažia hľadať vinníka, šíriteľa. V spravodajských programoch sa začínajú objavovať tváre, ktoré som nikdy predtým nevidel, no ktoré sa za pár mesiacov stanú takmer rovnako slávnymi ako rockové hviezdy: virológovia. Najprv ich počúvam, informujem sa. Potom si uvedomím, že mnoho z nich sa zapožičalo tomu veľkému cirkusu, ktorým je súčasná televízia. Každý z nich sa „opiera“ o nejakú stranu. Jeden je provládny a ďalší z opozície. Začínajú sa preteky o to, kto bude najoptimistickejší alebo kto najväčší pesimista. Jediným výsledkom je, že som omnoho viac zmätený. "Vírus nevydrží dlho, je to len chrípka," a naopak: “Táto choroba bude mať vzostupy a pády, môže to trvať roky." A v tomto bode sa náš život, nech sme kdekoľvek, úplne zmení.

Adaptácia

Španielska chrípka je názov, ktorý ma vráti do učebníc dejepisu základnej školy. Neznie mi novo, hoci ide o niečo, čo sa stalo pred viac než sto rokmi. Ďaleko, príliš ďaleko. Medzitým si pozerám štatistiky: z mŕtvych sa stávajú len chladné čísla a počty prípadov sa neznižujú. Každý deň je zasiahnutá iná krajina. Cítim sa bezmocný. Pýtam sa sám seba, ako sa to mohlo stať. Že je to skutočne vážne, mi dochádza, keď si začnem všímať prvých ľudí, ktorí si rúškami zakrývajú tváre. Ten obraz je bodom zvratu. Hodina otázok sa skončila. Uvedomujem si, že som skutočne vstúpil do „fázy“. Každodenné informácie o nových pacientoch sú najviac klikanou stránkou na facebooku. Vyhlásenia predsedu vlády sa stávajú mojím návodom na život. Prispôsobiť sa je jediné relevantné sloveso. Zvyknutí na kontakty, na medziľudské vzťahy, sme nútení uzavrieť sa do seba. V rozostupoch, sami. Dni plynú a všetko sa stáva normálnym. Je to opäť rutina. Je to opäť ľahostajnosť.

Príklad

Jedna vec vyniká nad všetkými ostatnými. V tejto časti Európy, ktorú som si vybral za svoj domov, sú ľudia disciplinovaní. Dodržiavajú pravidlá, neexistujú žiadne výnimky, žiadne spory. Jedinou možnosťou je ísť príkladom. Keď to vidím na vlastné oči, počas tých pár okamihov, keď otvorím dvere a vyjdem do sveta ponoreného v panike, uvedomím si, že možno nie som tak sám, ako som si myslel. Vzdialenosť nespôsobuje odcudzenie, sceľuje. Stavia všetkých na rovnakú stranu. Stručne povedané, zjednocuje. Neporazí vírus, s tým si bude musieť poradiť veda, ale pomáha. Je to východiskový bod, je to pevný základ, na ktorom je možné postaviť zvyšok.

Budúcnosť

Strach ešte neprešiel, ale vo vnútri sa sám seba pýtam: čo ma toto všetko naučilo? Počul som desiatky odborníkov i tých, ktorí sa tak len tvárili, kričať po sebe všetko a opak všetkého. S úžasom som si vypočul prezidentov svetových veľmocí tvrdiacich, že COVID-19 neexistuje, že je to všetko len fikcia, a cítil som smútok voči ich podporovateľom. Čítal som sprisahanecké nezmysly zo všetkých zemepisných šírok. No dozvedel som sa aj o pozitívnych príbehoch. O príbehoch lekárov a sestier, ktoré celé dni neopúšťali nemocnicu, dobrovoľníkoch, ktorí sa nikdy nezastavili. Videl som svetlo a tmu tohto krátkeho a intenzívneho obdobia. Ale ak ich postavím oproti sebe, nenájdem odpoveď. A v tom spočíva môj strach. Strach z toho, že namiesto toho, aby nás vírus spojil, ešte viac nás polarizoval. Na tých, ktorí žijú v realite, a tých, ktorí veria, že sa stali súčasťou politicko-vedeckého sprisahania. To druhé presvedčenie je vírusom, ktorého odstránenie je v porovnaní s tým, ktorý ovplyvňuje naše životy už príliš veľa mesiacov, ešte zložitejšie.