Tiché návraty. Reportáž z miest, kam sa migranti vracajú

Text a foto: Anna Jacková Text a foto: Anna Jacková | 01.10.2020 |
Tiché návraty. Reportáž z miest, kam sa migranti vracajú Text a foto: Anna Jacková

„Občas si prajem, aby sem prišiel ten vírus a zabil ma,“ hovorí mladý muž, možno ešte chlapec, v utečeneckom tábore Krisan na južnom pobreží Ghany. Bol koniec februára, na Slovensku a ani v Ghane ešte nebol potvrdený ani jeden prípad korony, a vírus predstavoval čosi abstraktné, neuchopiteľné. Slováci a Slovenky žili v neistote, obavy z neviditeľného útočníka sa pretavili do potreby vlastniť aspoň zásoby jedla a toaletného papiera a ako-tak sa pripraviť na najhoršie – čokoľvek by to mohlo znamenať. Zakonzervovať istotu v neistých časoch, ktoré nasledovali neskôr.

Pamätáte si ten pocit, keď ohlásili prvý potvrdený prípad nakazeného? Potom ďalší a ďalší, čísla a opatrenia stúpajú každý deň a je ťažké sa v tom všetkom zorientovať. Mám teda nosiť rúško? Nemám? Ako často si mám umývať ruky? A čo ak ten môj kašeľ nie je len bežná nádcha? Čo keď električku, v ktorej som sa viezla, šoférovala nakazená vodička? A koľkokrát som už dnes skúšal volať na tie linky a stále len píp-píp-píp, obsadené! A prečo mi nikto nevie povedať, čo mám teda robiť?!

Na ulici zababušení od hlavy po päty s vlastnoručne vyrobeným rúškom na ústach, tie zdravotnícke sa už dávno vypredali. Každý človek v obchode je potenciálna hrozba. Postavy sa vzájomne vyhýbajú, hráme hru, akože sa nič nedeje, no obozretne striehneme, či pri nás nestojí niekto príliš blízko. Musíme dávať pozor, aby sme sa prstom nechytili tlačidla vo výťahu. Upíname sa k smartfónu, skrolujeme a refrešujeme stránky médií. S minútou po minúte pocity ohrozenia a bezmocnosti rastú. Dusíme sa doma a netušíme, či nás naše živnosti ešte po tom všetkom uživia. Ale kedy nastane to „potom“? Sledujeme prognózy, predstavujeme si scenáre – taliansky, britský, taiwanský. Čo s nami bude?

S príchodom koronavírusu sme mnohí zažili to, čo zraniteľné skupiny vrátane migrantov a utečencov po celom svete zažívajú už dlhé roky. Absolútnu neistotu, strach a nemožnosť vymaniť sa zo svojej situácie. Zrazu sa budúcnosti bojíme všetci. Zapamätajte si tieto pocity, sú dôležité pre príbeh. Ale teraz späť k mladému mužovi do Ghany.

Mladý muž hovorí o koronavíruse sčasti vážne, sčasti zo žartu. Niektorí obyvatelia tábora sa pochechtávajú a súhlasne prikyvujú. Nemožnosť vymaniť sa z bezvýchodiskovej situácie tu pozná každý až príliš dobre. Domáci žartujú, ale naša novinárska skupina si vymieňa zarazené pohľady.

Sedíme v polkruhu s obyvateľmi kempu pod prístreškom, ktorý nás ochraňuje od priameho slnka. Pozriem sa na mobil, ukazuje 36 stupňov Celzia – bežné počasie pre február v západoafrickej krajine. Veľa ľudí sa hlási o slovo, chcú rozpovedať svoj príbeh. Cítim, že byť vypočutým je tu vzácnosť.  

Mnohí žijú v tábore bez akýchkoľvek vyhliadok do budúcnosti roky. Niektorí sú v ňom od začiatku, teda od roku 1996, keď ho postavili najmä pre utečencov z Libérie, ktorí utekali pred občianskou vojnou. Neskôr sem presídlili utečencov z Toga, v roku 2000 sem prichádzali ľudia zo Sierry Leone a postupne sa tábor rozširoval o ďalšie krajiny ako Sudán, Kongo, Pobrežie Slonoviny či Čad. V súčasnosti v ňom žije približne 600 až 700 ľudí zo 16 krajín.

O ich zážitkoch a skúsenostiach by sa dali napísať tisíce strán a každý príbeh by bol rozmanitý a špecifický. Bol tam však silný faktor, ktorý ich rozprávanie spájal a prepájal s problémom celej krajiny. No job! – Dve najčastejšie slová, ktoré rezonujú, keď sa pýtam, akým výzvam čelia.

Čoskoro zisťujem, že toto heslo opakuje každý človek v odľahlých komunitách, s ktorým sa v Ghane rozprávam a je jedno, z akej časti krajiny pochádza, či už je to človek v utečeneckom tábore, mladý Ghančan z rybárskej komunity pri pobreží Atlantiku alebo celá rodina farmárov hlboko vo vnútrozemí. Je to výzva dňa platná už niekoľko rokov.

Skúšať šťastie

Ak v krajine, ktorá je síce vaším domovom, ale nemáte v nej možnosť zarobiť si ani len na základné živobytie, začnete sa rozhliadať po možnostiach v inej krajine. To bol prípad aj Kingsleyho, ktorý sa vo svojich devätnástich rokoch rozhodol, že odíde do Líbye v roku 2014. O svojich plánoch nepovedal nikomu, len svojej mame. Vedel, že by ho ostatní odrádzali, a vedel aj to, že už sa nemusí vrátiť. Cestovať do Líbye totiž znamenalo bez povolenia prekročiť hranice Burkiny Faso a Nigeru, kráčať púšťou úmorne veľa hodín, viesť sa v preplnenom džípe a najmä zveriť sa do rúk siete prevádzačov, ktorí v lepšom prípade zoberú od vás peniaze a naozaj vás prevedú z jedného miesta na druhé, v tom horšom vás buď odovzdajú zlodejom, alebo vás nechajú v púšti.

„Moja cesta nebola jednoduchá, veľa som trpel. Ísť púšťou je ťažké, nemáš čo piť, podľa čoho sa orientovať. Niekedy sme kráčali šesť hodín, kým sme dorazili k autu, potom zas tri hodiny v aute, kým prídeš k ďalšiemu prevádzačovi. Niektorí z mojich kamarátov už nevládali chodiť, nemali sme na výber, museli sme ich tam nechať. V Nigeri som oľutoval, že som sa vydal na cestu, ale už som bol tak ďaleko, že nebolo cesty späť. Ak tam narazíš na zlodejov, okradnú ťa, a ak im nič nedáš, priložia ti k hlave zbraň a sú pripravení ťa zabiť, a ak si žena, znásilnia ťa,“ hovorí Kingsley. „Boh ma zachránil, mal som obrovské šťastie, už som si ani nemyslel, že tu niekedy budem sedieť a rozprávať sa s tebou.“ Z pôvodnej skupiny 50 ľudí prišlo do Líbye asi 33.

kingsley.jpg„Nemôžem povedať, že by som mal viac možností uplatniť sa ako pred odchodom, ale vďaka tréningom mám väčšiu ambíciu ich vyhľadávať,” hovorí Kingsley.

Prvotné nadšenie z úspešnej cesty vystrieda krutá líbyjská realita, ktorá sa po občianskej vojne v roku 2011 a zvrhnutí diktátora Muammara Kaddáfího zmieta v chaose. Kingsley mal šťastie, lebo stretol muža, ktorý sám pochádzal z cudziny a zamestnal ho u seba. Pracoval na stavbách, omietkoval domy. „Život tam nie je jednoduchý, ale peniaze sa tam dajú zarobiť. Keď som si trochu našetril, uvažoval som, či pôjdem do Európy, do Talianska, ale napokon som si to rozmyslel. Veľa z mojich kamarátov pokračovalo z Líbye ďalej, chceli sa dostať do Európy, ale ich loď sa potopila a všetci zomreli.“

Najmä po roku 2015, keď médiá dennodenne prinášali obrazy putujúcich a plaviacich sa ľudí v člnoch smerom do Európy, sa mohlo zdať, že tzv. migračná kríza vypukla zo dňa na deň, no nie je to pravda. Migrácia sprevádza vývoj ľudstva od nepamäti, pričom platí, že za posledné dekády mobilita ľudí aj vďaka globalizácii vzrástla. Za posledných 20 rokov sa medzinárodná migrácia zvýšila o 56 percent, čo znamená, že podľa odhadov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) je v súčasnosti na celom svete 272 miliónov migrantov.

Mylná je tiež predstava, že všetci migranti z afrického kontinentu putujú alebo chcú prísť do Európy. Väčšina ľudí odchádza do iných krajín v rámci regiónu. V prípade subsaharskej Afriky, kam patrí aj Ghana, je to až 89%.

Opäť migrovať? Už nie

Líbya bola pre Kingsleyho čoraz nebezpečnejšia, pamätá si dni, keď nemohol ani vyjsť na ulicu: „Ako čierny muž som nebol v bezpečí. Jedného chlapca z Nigérie zastrelili na ulici a my sme ho nemohli ani pochovať. Bol som tam odkázaný sám na seba. Nemal som sa s kým porozprávať o tom, čo sa tam deje a čo som prežil.“

Keď sa opýtam Kingsleyho, aký to bol pocit, vrátiť sa do Ghany, s úľavou sa usmeje: „Och! Cítil som sa, ako keby som vstúpil do raja. V Ghane je mier, nemusíš sa báť, že ťa každú chvíľu niekto prepadne, zbije alebo zatkne. Nebol deň, kedy by som sa tam cítil šťastný.”

Kingsley nepovedal nikomu okrem mamy, že odíde, a nechcel na seba upozorňovať ani po príchode. V meste Techiman je migrácia veľmi rozšírená, veľa mladých ľudí odchádza a najčastejšie práve do Líbye. Slabo vybudovaná infraštruktúra a najmä zúfalo slabé podmienky pre prácu týchto ľudí z komunít skôr či neskôr vytlačia. Je to veľká odhodlanosť zarobiť si aspoň zopár peňazí, keď ste ochotní putovať púšťou, viacerými krajinami s vedomím, že do cieľa možno ani nedôjdete. A tiež nie je samozrejmosť, že vám za vykonanú prácu aj naozaj zaplatia.

Návraty domov bývajú pre navrátilcov občas veľmi trpké. Miestne komunity i rodina sa na tých, ktorým sa v zahraničí nepodarilo zarobiť aspoň zopár peňazí, pozerajú s nedôverou. Keďže o hrôzach, ktoré migráciu sprevádzajú, sa doteraz na verejnosti veľmi nehovorilo, domáci majú občas skreslený pocit, že ich rodinný príslušník sa dostatočne nesnažil, keď vidia, že hŕstke iných sa to podarilo. Tlak na mladých ľudí „skúsiť šťastie“ v Líbyi či inde je enormný. Zraniteľní mladí ľudia tak nemigrujú len kvôli ekonomickým možnostiam, robia to v mene celej komunity. Podľa senegalského sociológa Papu Dembu Falla je pre migrantov v istom zmysle spoločenská smrť väčším strašiakom než tá fyzická v púšti či v Líbyi.

skolacky%20v%20narodnomm%20parku%20kakum.jpgŠkoláčky prechádzajú chodníkom v korunách stromov v Národnom parku Kakum.

Sahara z vtáčej perspektívy pôsobí fascinujúco. Rozsiahla krajina sa vlní v harmonických obrazcoch piesočných dún. Kým ja som mohla pozorovať túto prírodnú scenériu v komforte lietadla, rozmýšľala som, koľko ľudí na ceste za lepším životom zahynulo. „Počkaj, niečo ti ukážem,“ povie Kingsley. Vytiahol mobil, chvíľu sa v ňom prehrabával, až mi otočil displej, na ktorom bol v púšti zaparkovaný zaprášený biely džíp, pri kolesách ležali telá. „Tieto obrázky ukazujem ľuďom, ktorí rozmýšľajú nad odchodom.“

Na podobnú cestu by už nešiel, a keď mi dorozpráva svoje plány do budúcna – chce si v hlavnom meste Akkra založiť malý biznis na výrobu hliníka –, presúvame sa spolu do vedľajšej miestnosti, kde o chvíľu začínajú vzdelávacie tréningy pre mladých.

Rozbiť stereotyp

Všetky okná pozdĺž dvoch stien sú zatemnené, ale teplo sa aj tak vplazilo do miestnosti, ktorá bude slúžiť na tréning tzv. soft skills, čiže osobnostných zručností. Je osem hodín ráno a miestnosť postupne zaplní asi 20 mladých ľudí vo veku od 18 do 28 rokov vrátane Kingsleyho. Lektorka Angela sa skupiny pýta, čo sa včera naučili a o čom sa rozprávali. „O empatii,“ ozve sa z rohu miestnosti ženský hlas. „A čo to znamená?“ pýta sa Angela. Spustí sa živá diskusia v miestnom dialekte, ktorému nerozumiem, no všetci sa chcú zapojiť  do debaty a povedať svoj názor. Na krkoch im namiesto menovky visí kartička s QR kódom. Organizátori workshopov tak chránia citlivé údaje o návštevníkoch kurzu.

Mnohí z nich totižto podnikli nelegálne cesty do zahraničia, iní možno nad vycestovaním uvažujú. Práve pre nich, pre navrátilcov a potenciálnych migrantov, je projekt určený. Cieľom je pracovať s mladými zraniteľnými ľuďmi, naučiť ich zručnosti, ktoré by im pomohli zamestnať sa na domácom trhu a začleniť sa späť do života v miestnej komunite. V regióne Bono East uprostred Ghany je totiž emigrácia veľmi bežným javom, pričom najpopulárnejšou voľbou je Líbya.

Štvorica projektových manažérov sa rozdelila, jedna skupina vedie kurzy v meste Nkoranza, druhá v Techimane, ktoré sú od seba vzdialené 20 minút cesty autom. Tréningy začínajú od pol deviatej a trvajú do pol tretej. „Musíme sa prispôsobiť školským rozvrhom, lebo veľa z účastníkov už má rodiny, o ktoré sa musia poobede starať,“ vysvetľuje projektový manažér David Atedewe Pwayidi.

Okrem vzdelávacích a náučných workshopov pre navrátilcov organizátori projektu Action for the Protection and Integration of Migrants v západnej Afrike usporadúvajú aj komunitné diskusie. Ľudia, ktorým sa nepodarí v zahraničí zarobiť peniaze, trpia veľkou stigmou. „Robíme tieto komunitné diskusie preto, aby mladí ľudia mohli ostatným porozprávať, čo sa naozaj na cestách deje, aké je to veľmi náročné po fyzickej aj psychickej stránke,“ vysvetľuje David. „Keď domáci pochopia, že ‚skúšať šťastie‘ v mnohých prípadoch znamená zahynúť na púšti, prípadne byť v neustálom strese, že vás niekto len tak na ulici prepadne a zbije, zníži to tlak na mladých. Niekedy sa totiž vracajú a sú na tom ešte horšie ako pred odchodom.“

Je poludnie, teplota už dávno prekročila tridsiatku a ja sa presúvam do druhého mesta, aby som videla, ako lektori pracujú v teréne. V tejto skupine prevyšujú ženy počet mužov, mnohým mladým matkám v šatkách driemu malé deti, zatiaľ čo si usilovne píšu poznámky do zošitov. Vyčerpaná od horúčavy pozorujem, ako všetci v skupinkách usilovne pracujú na spoločnom zadaní o líderstve – stereotyp o „lenivých Afričanoch“ rozbitý na kúsky.

elmina.jpgPevnosť Elmina vybudovali v 15. storočí Portugalci a stala sa miestom, kde v žalároch zhromažďovali zotročené miestne obyvateľstvo, ktoré vyvážali na nútené práce do zahraničia. Dnes je z pevnosti múzeum. 

Líbyu mám stále v hlave

Chuť pracovať, ale najmä odvahu a vytrvalosť mal, aj Agyei z mesta Offuman. V čase, keď sa s ním rozprávam, sú to len tri týždne, čo sa po ôsmich rokoch vrátil z Líbye. S manželkou by totiž chceli mať dieťa, ale Agyei by nedopustil, aby prišla za ním. Cesta je príliš riskantná a život v Líbyi veľmi nebezpečný. „Líbyu mám stále v hlave,“ hovorí Agyei. Aj on, rovnako ako Kingsley, pracoval na stavbách, v Misráte omietkoval domy. „Vstával som o štvrtej-piatej ráno a končil okolo jedenástej večer,“ hovorí Agyei a ukazuje mi poslednú veľkú vilu, na ktorej pracoval tri mesiace pred odchodom. „Funguje to tak, že tam, kde pracuješ, aj spíš, a keď robotu dokončíš, presúvaš sa zas na inú stavbu. Keďže pracuješ na ulici, niekedy sa pri tebe zastaví auto a človek v ňom ti povie, že ponúka prácu. Vtedy sú dve možnosti, buď je to pravda a naozaj ti prácu dá, alebo je to zlodej, ktorý ťa zoberie na odľahlé miesto a okradne ťa.“

Ageyimu trvala cesta do Líbye mesiac. „Prevádzači používajú také auto, akým si prišla,“ ukáže na biely džíp za nami. „Ženy idú dopredu, muži sú vzadu, zviažu ich a prehodia cez nich plentu, takže ako ťa usadia, v takej pozícii si, kým neprídeš do cieľa. V našom aute bolo asi 30 ľudí. Ak ťa zastavia policajti, šofér povie, že preváža melóny alebo ovocie, a stáva sa, že kontrolór vytiahne nôž a začne prepichovať plachtu, aby sa presvedčil. Ak sú tam ukrytí ľudia, určite sa ozve výkrik, niektorí vykrvácajú, iní sa po príchode svojpomocne ošetria.“

Počas ôsmich rokov v Líbyi Ageyi neutrpel vážnejšie zranenie, na rozdiel od jeho spolupracovníkov, ktorí sa museli zotavovať po zraneniach od bodnutia nožov. Často sa mu však stávalo, že ho na ulici okradli, zobrali mu mobil, alebo peniaze, čo mal pri sebe. „Ak ťa zastaví polícia a nemáš so sebou papiere alebo pas, zatknú ťa. Mal som šťastie, lebo vždy sa mi podarilo zavolať ľuďom, pre ktorých som pracoval a dostali ma odtiaľ preč,“ hovorí Ageyi. Horšie už je, keď migranti nemajú nikoho, kto sa za nich zaručí, tí potom končia v líbyjských väzniciach alebo detenčných centrách – ktoré podmienkami, ale aj krutým zaobchádzaním ako väzenia fungujú.

„Hneď ako ťa zatknú, stávaš sa cenou, buď za teba niekto zaplatí, alebo tam ostaneš, kým nezomrieš.“ V Líbyi je oficiálne jedenásť detenčných táborov, ale IOM upozorňuje, že existuje celý rad tých neoficiálnych, kam humanitárni pracovníci nemajú prístup. Kupčenie s ľuďmi v detenčných táboroch, ktorí sa neúspešne pokúšali odplávať z líbyjského pobrežia smerom do Európy, je realitou. Ageyiho slová potvrdzuje aj reportáž CNN, ktorá zaznamenala, ako uväznených migrantov v Líbyi predávajú do otroctva.[4]

Pýtam sa ho, či by sa ešte do Líbye vrátil. „Vieš, ťažkosti tu ťa prinútia odísť. Ak tu zostaneš, zápasíš, tam zápasíš tiež, ale niekedy sa ti podarí aspoň čosi zarobiť. Za ten čas, čo som bol v Líbyi, som videl, ako niektorí odišli do Ghany a potom sa vrátili tri- aj štyrikrát.“ Ageyi cíti aj tlak od rodiny: „Viem, že som bol dlho preč a chýbal som im. Po troch týždňoch doma ale cítim, že asi bude najlepšie, ak pôjdem späť.“ Po tejto vete David, ktorý s nami celý čas sedí pod obrovským mangovníkom, stisne pery a pokrúti hlavou, no nepovie nič.

Cudzinci vítaní

Na ďalší deň sedím vo workshopovej miestnosti v Nkoranze a rozprávam sa s Emanuellom o jeho skúsenostiach zo zahraničia, zatiaľ čo grécka pobrežná stráž odtláča gumený čln s ľuďmi a strieľa do vody. Pýtam sa ho, čo by chcel odkázať ľuďom v Európe. „Boli by ste tu vítaní,“ odpovedá. „Prijali by sme ich tak, ako sa ja teraz rozprávam s tebou, normálka.“

Vítať cudzincov – to nie je len Emanuellova srdečná povaha, priateľský postoj k cudzincom zažívam aj ja na vlastnej koži, kdekoľvek sa v Ghane objavím. Spočiatku som si myslela, že budovy, pred ktorými veje niekoľko vlajok z celého sveta, sú sídla medzinárodných organizácií. Ukázalo sa, že všetko sú to hotely a miestni tým ukazujú svoju pohostinnosť a vítajú tak ľudí zo zahraničia. V posledných rokoch pribudla najmä čínska vlajka  – Čína totiž nielen do Ghany, ale do celého kontinentu investuje miliardy. Sféry vplyvu vidno všade, od pribúdajúcich hotelov či infraštruktúry až po leteckú spoločnosť Africa World Airlines, v ktorých má podiel aj čínska HNA Group.

Lenže zahraničný investor si so sebou nosí vlastnú pracovnú silu a často sa stáva, že lokálnych hráčov vytláčajú z krehkého trhu. Vidno to aj v rybárskej komunite v Elmine na západnom pobreží Ghany. Je tu rušno, z miestneho trhu cítiť rybinu, domáci sa navzájom prekrikujú a zjednávajú cenu, pri brehoch kotvia desiatky lodí a rybári sa pripravujú na ďalší výjazd do otvoreného mora.

rybari%20chalani.jpg

rybari%20nohy.jpgRybári v Elmine.

Rozprávam s kapitánom jednej posádky, je to mladý muž, ktorý hovorí, že v poslednom čase je loviť ryby čoraz ťažšie. Veľké čínske lode majú totiž oveľa vyspelejšiu techniku a väčšie posádky, ich neporovnateľne menšie drevené s motorom im nemôžu ani konkurovať. Domácich tak vytláčajú z biznisu. „Niekedy sa stane, že sme na mori aj tri dni a nič nechytíme. A keď aj chytíme, často to nie je ani pre našu vlastnú spotrebu, nie to ešte ako tovar na trh,“ hovorí. Pýtam sa celej posádky, či niekedy rozmýšľali nad migráciou. Všetci súhlasne prikyvujú. „Chceme pracovať, chceme sa sami živiť, naučíme sa čokoľvek,“ ozývajú sa hlasy z každej strany.

„Vy vyzeráte, že máte hlas,“ obráti sa kapitán ku mne a kolegyni. Jeho citlivé vnímanie a pozorná observácia situácie ma prekvapí, ale má pravdu. Poza mňa prechádza dvojica bulharských kolegov s drahou filmovou technikou, ja, biela žena, reportérka s diktafónom v ruke, si zrazu uvedomím, že tu mám dvere otvorené všade. „Ak niekedy prídeme do Európy, prosím, neubližujte nám,“ dodal.

Podľa New York Times od marca tohto roka grécka pobrežná stráž odtlačila a nechala napospas v gumených člnoch viac ako tisíc ľudí.