Je kraj sveta miesto, z ktorého možno hovoriť k svetu?

Kvet Nguyen Kvet Nguyen | 11.10.2021 |
Je kraj sveta miesto, z ktorého možno hovoriť k svetu? foto: Kvet Nguyen

Prečítajte si úryvok zo záverečnej práce študentky fotografie Kvet Nguyen. Jej práca vyjde aj knižne začiatkom roka 2022 vo vydavateľstve Denníka N v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave.  

Otcov bežný príbeh

Premýšľaš pri prekračovaní hraníc nad tým, čím sa staneš na druhej strane? Moji rodičia, migranti prvej generácie, pricestovali do celkom inej krajiny s ambíciou mať lepší život. Bežný príbeh. Napriek tomu, že už viac ako 30 rokov žijú na druhom konci sveta, stále nazývajú Vietnam svojou vlasťou.

Otec prišiel ako prvý z celej rodiny, v roku 1988, v rámci transnacionálneho programu sovietskych krajín. Slovensko a Vietnam boli sovietske – spriatelené štáty, ktoré si vďaka tomuto programu „vypomáhali“. Vietnamci posielali mladú krv do Európy, aby sa dovzdelávali na vysokých školách, získali skúsenosti na odborných pracoviskách a mohli sa jedného dňa vrátiť budovať vlastnú krajinu. „Po roce 1985 se počet vietnamských pracujících na našem (československom, pozn. autora) území pohyboval každoročně kolem 17 tisíc osob.“ 

Hoci prisťahovalcov a prisťahovalkýň každoročne pribúdalo, o snahách o inklúziu sa v týchto časoch dalo hovoriť len ťažko. Podľa Daovej platil pre vietnamských migrantov*iek až do roku 1981 striktný zákaz navštevovať československé rodiny. „Jednou z najkrikľavejších foriem vydierania bolo výkupné v tých prípadoch, keď sa Vietnamec chcel oženiť s československou občiankou. Vtedy musel Vietnamec zaplatiť 54 000, 46 000 alebo 20 000 Kčs vietnamským úradom podľa toho, či išlo o študenta, robotníka so stredoškolským vzdelaním alebo obyčajnú pracovnú silu.”

V dôsledku tejto spolupráce sa na Slovensku začala tvoriť nemalá skupina vietnamských migrantov*iek, z ktorých mnohí pracovali v – dnes chátrajúcom priemyselnom kolose – Dimitrovke.

„Vietnamci boli zamestnaní sprvu v priemyselných závodoch, kde nikto z domáceho obyvateľstva pracovať nechcel. Okrem týchto ťažkostí museli – v porovnaní s domácim obyvateľstvom – zo svojho príjmu zaplatiť dvojitú daň: okrem všeobecne platných 15 až 20 percent z príjmu sa im strhávalo ďalších 10 percent pre tzv. vietnamský fond (pre obnovu vlasti).“ 

Dodnes hovorovo nazývame Dimitrovkou časť Bratislavy, v ktorej žije veľká vietnamská komunita. Môj otec však nepatril k dimitrovčanom. Na Slovensko prišiel sám a takmer nikoho tu nepoznal. Mal nulový kontakt so svojou rodinou. S manželkou a dcérou päť rokov komunikoval na báze pravidelných listov; luxus vo forme medzinárodných telefonátov si dopriali iba veľmi výnimočne.

Otec na Slovensku nebol len sám, ale bol aj „iný“ – pretože vyzeral odlišne od ostatných. Stačilo mu vyjsť na ulicu a okamžite pútal pozornosť a pohľady. To ho však trápilo najmenej. Rovnako ako dnes, i vtedy existovali skupiny, ktoré otvorene ukazovali svoju neznášanlivosť voči menšinám. Keď sa k tým časom vracia v spomienkach, vraví, že sa skutočne bál. Bolo to obdobie krátko pred zamatovou revolúciou v Československu v roku 1989.

V jednom príbehu, ktorý mi otec rozprával, bol na ceste do Prahy, aby sa stretol so svojimi priateľmi. Oni boli jediná rodina, na ktorú sa mohol obrátiť, keďže mama so sestrou boli stále doma. Vo vlaku rozdávali letáky s informáciami o protestoch, ktoré sa mali uskutočniť na druhý deň. Boli to študenti protestujúci proti komunistickej strane v parlamente. Mala som pri počúvaní zimomriavky a predstavovala som si, aké to muselo byť vzrušujúce, na vlastnej koži prežívať taký významný moment československej histórie. Samozrejme, že som sa otca spýtala, či išiel, a potajomky dúfala, že povie áno.

Mohol byť vo veku, v akom som teraz ja. Mladý, zdravý, odvážny človek, ktorý pozná správne hodnoty, tie, za ktoré je potrebné bojovať. Ale zabudla som, ako sa mi často stáva, že môj otec bol inej farby a vzhľadu ako zvyšok vtedajšieho Československa. Nemyslela som ani na to, že len nedávno prišiel do novej krajiny, so strachom, či tam vôbec prežije, nieto aby sa hnal bojovať za ideály, ktoré iba spoznával.

Ja som sa narodila na Slovensku, vyrastala v slovenskom kultúrnom prostredí, v dobe, keď sa už inakosť vnímala o trochu prívetivejšie. Môj otec sa však vtedy ako neuznaná menšina bál, a preto sa po príchode do Prahy skryl v byte so svojimi priateľmi. Protesty neprichádzali do úvahy. Kedykoľvek videl, ako sa ľudia zhromažďujú, musel odísť. Bolo pre neho nebezpečné zostať.

Nezdieľaná trauma ako súčasť identity

Z rozhovorov, ktoré som viedla s mamou, viem, že jej srdce je stále vo Vietname. Keď sa oboch rodičov pýtam, či by sa vrátili naspäť, zatiaľ čo otec je presvedčený, že tu je lepšie podnebie, mama naďalej túži po návrate domov. Jedného dňa. Keď zostarne. Ale ak by ste sa na to spýtali vy, odpovedala by vám vyhýbavo alebo neutrálne. Odpoveďou by sa vyjadrovala k politickej téme, na ktorú je naučená takmer nereagovať. Reagovala by totiž na vojnu, ktorá je nepochopiteľne komplikovaná; na to, čo jej predchádzalo; na to, prečo dobrovoľne - nútene odišla a aj na systém, ktorý sa rozhodla kritizovať týmto tichým odchodom. Som rada, že žijeme v politicky slobodnom štáte.

Túto prácu píšem počas pandémie, ktorá nás zasiahla v roku 2020. Pravidelné návštevy domova v Nových Zámkoch museli vystriedať virtuálne hovory a správy. Okrem toho, že som si počas odlúčenia uvedomila hodnotu mojich rodinných vzťahov, podarilo sa mi jeden večer dostať k téme vojny. Zvyčajne sa o nej nerozprávame. Väčšinu svojich poznatkov o vojne som získala samoštúdiom, z odborných, audiovizuálnych a neosobných zdrojov. Vždy mi pripadalo zvláštne, že nemám takmer žiadne informácie z prvej ruky, s ktorou zdieľam aj krv. Ale zároveň chápem vyhýbavosť svojich rodičov: neviem sa vcítiť do kože tých, ktorí zažili vojnu, lebo som ju nikdy neokúsila. 

Odstup virtuálneho rozhovoru mi dodal odvahu. Moje otázky na mamu boli jednoduché a krátke, so strachom, že by som nechtiac mohla vyvolať nepríjemné spomienky. Snažila som sa pýtať sa takmer nezaujato, až ľahostajne, pretože som dúfala, že sa to odzrkadlí aj na jej odpovediach. Že ak budem klásť otázku bezemočne, tak sa rovnako bude vynárať aj mamina pamäť – bez sprievodných citov. Asi to vyšlo. Z odpovedí bolo síce tušiť, že sú podfarbené smútkom, no boli strohé a rýchle. 

Archívna rodinná fotografia. Mám rada túto fotografiu mojej mamky. Možno by ste ju dnes nespoznali. Kučeravé vlasy boli výsadou vtedajších časov, a túto premenu si zvolila iba kvôli jednému dôvodu. Otec bol totiž vo vietnamsko-činskej vojne a chcela mu poslať aspoň niečo z domova. Mamča sa teda nahodila, vybrala to najlepšie zo skrine, prišla do fotografického štúdia s charakteristickými rekvizitami a voilà: spomienka bola na svete. Pre otca vo vojne však znamenal ten kúsok papiera nádej.

V čase vietnamsko-amerického konfliktu bola mama ešte na strednej škole. Kým bežne do nej študenti chodili pešo alebo na bicykloch, vo vojenských rokoch bola cesta na vyučovanie a z neho podobná skôr prekážkovému behu. Ponad dedinu lietali rôzne lietadlá a helikoptéry, čo pre obyvateľov*ky znamenalo, že sa nemajú vystatovať. Skrz-naskrz dedinou boli vykopané diery a jamy, kam sa v najhoršom mohli bežať skryť. Keď mi o tom mama rozprávala, videlo sa mi zvláštne, že by sa chcela vrátiť na toto miesto, k týmto spomienkam. Opäť však musím myslieť na rozdiel v svojom a jej ponímaní. Život je popretkávaný rôznymi udalosťami, domov môže mať rôzne formy, no puto, čo nás spája s mamou, je jedným z tých najsilnejších.

Z maminho archívu.

Rodina je tá najzásadnejšia vec vo vietnamskej kultúre. Spýtajte sa kohokoľvek vietnamského pôvodu, a zistíte, že každá Vietnamka či Vietnamec, či už interná*ý alebo externá*ý, boli vychovávaní v silnom rodinnom duchu. Každé rozhodnutie má stáť na priorizovaní vzťahu s rodinou. Veľký dôraz sa kladie i na rešpektovanie predkov.

Predkovia sú v konečnom dôsledku históriou. Život každého z nich je uchovanou spomienkou, ktorá odzrkadľuje a dokazuje momenty minulosti. Aj preto tvoria tie malé dejiny veľké, aj preto je dôležité poznať osobnú históriu každého z nás. Ľudské príbehy, a teda príbehy našich predkov, sú tým autentickým, úprimným a najintímnejším dôkazom nejakej udalosti.

Zo série Former stories - new histories 2019. Dielo vychádza z nášho rodinného archívu a manipulujem s jeho fyzickou stránkou. Príchod našich na Slovensko zmenilo ich vlastné minulosti. Sú vytrhnutí z kontextu pôvodného domova a tvoria si nové histórie. Napriek tomu však nosia hranicu so sebou a identifikujú sa so svojou rodnou krajinou.

Môj celoživotný vzťah so starými rodičmi je založený na niekoľkých stretnutiach. S už pochovanými rodičmi môjho otca a otcom mojej mamy (česť ich pamiatke) som sa videla dvakrát. Pamätám si ich ako akúsi nejasnú, nehmatateľnú súčasť dovolenky, ku ktorej ma viazal pocit silného puta. Bol pre mňa vtedy nevysvetliteľný, naďalej ostáva nepolapiteľný, a popísať sa dá iba rovnako neurčito. 

Ostala mi babka – mama mojej mamy. S ňou som mala o trochu viac možností stretnúť sa zoči-voči. Aj tak asi nikdy naplno neporozumiem tej láske, ktorú prechovávam k jej osobe.

Keď sa pokúšam adresovať babkinu časť nášho príbehu, opäť sa opieram o rodičmi prerozprávané fragmenty. Sú krátke, ale obrazotvorné. Také, pri ktorých sa mi pomedzi slová vynárajú jasné predstavy o miestach a ich aktéroch. Najmä z týchto príbehov som pochopila, prečo ako rodina prechovávame neistý postoj voči „západniarom“. Moja druhá babka si zažila počas vojny svoje. Stačilo, keď mi mama povedala, ako vtrhol do miestnosti neznámy vojak a násilne ju nútil k sexuálnym aktivitám. Nemusela špecifikovať miestnosť, nemusela povedať, čo presne od nej žiadal, nepotrebovala som počuť, ako sa s tým po celý život vysporiadavala babka. Vedela som si okamžite vybaviť tú situáciu, aj keď som si ňou fyzicky neprešla. Vnútorne som prežívala to, čo ona, napriek tomu, že som ju reálne nepoznala.

Veľa sa zamýšľam nad alternatívnymi situáciami. Aký vplyv majú tieto otrasné činy na fungovanie celých generácií? Ako by sme sa správali, ak by sa nikdy neodohrali? Existovali by nasledujúce potomstvá, ak by sa zmenila jedna vec v predchádzajúcich životoch? Narodil by sa môj otec a jeho súrodenci?

Otcov otec bol vraj oddaný komunista. Táto nálepka si v rôznych obdobiach a kontextoch prešla vlastným vývinom. Pre deda to však znamenalo toto: nevyhovoval vtedajšej garnitúre, vláde tvorenej z francúzskych kolonistov, ktorá komunistov prenasledovala a trestala.

Znovu mi naši iba v skratke povedali o tom, ako bol dedo mučený. Spoľahla som sa na vlastnú predstavivosť a dokreslila sivú, šerú miestnosť, do ktorej svetlo presakovalo cez mrežovitú dieru v stene. Uprostred stála stolička, dedo bol o ňu rukami priviazaný. Moja predstava sa rozplynula tak rýchlo, ako som si ju vytvorila, len čo rodičia pokračovali: „Mučili ho elektródami v rozkroku.“ Údajne sa ho nakoniec zastali starší známi, ktorí ho od začiatku prehovárali, aby sa nahlas nepriznával ku komunistickým myšlienkam. Možno práve toto ho zachránilo. A teda zachránilo aj jeho budúce deti a ich deti.