KAMIL YILMAZ: Odkedy som dostal azyl, cítim, že má táto krajina prijala

Anna Jacková Anna Jacková | 16.09.2021 |
KAMIL YILMAZ: Odkedy som dostal azyl, cítim, že má táto krajina prijala Foto: YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Kamil Yılmaz žije na Slovensku od roku 2017. Pôvodne prišiel na Erasmus, no po nevydarenom puči v Turecku sa už domov vrátiť nemohol. V rozhovore pre [fjúžn] hovorí o tom, prečo sa na Slovensku istý čas cítil ako duch, ale aj o tom, aké je to stať sa z väčšiny menšinou. 

IKEA má program na zamestnávanie azylantov na Slovensku. Ty tam teraz brigáduješ, aká je tvoja pozícia?

Pracujem s online objednávkami. Keď príde objednávka, spracujem ju, nachystám tovar a potom v ďalšom kroku sa balí a posiela. Keď sú väčšie objednávky aj 500 kíl, tak tovar nakladáme na palety, ktoré idú potom do kamióna. Práca je fyzicky ťažká, viac než som si predstavoval, ale atmosféra je tam veľmi dobrá. Som tam asi trištvrte roka. Všetci sú veľmi milí a mám tam dobré vzťahy s kolegami.

Tvoji kolegovia sú tiež azylanti? 

Myslím, že tam pracuje asi päť-šesť ľudí, ktorí dostali azyl, niektorých som ešte nestretol. Je to aj zopár Srbov či Čechov, ale väčšinou som v kontakte so Slovákmi. S nimi sa rozprávam, keď mám voľný čas. 

Stratil si sa niekedy v IKEI?

Na začiatku áno. Najmä v halách, kde sú tisícky produktov, ale máme systém, podľa ktorého sa ľahko orientuje. 

Popri práci aj aktívne študuješ na filozofickej fakulte v Bratislave v centre Studia Academica Slovaca. Čomu sa venuješ?

Študujem slovakistiku. Je to centrum, v ktorom sa cudzinci učia slovenský jazyk. Organizujú letnú školu a vydávajú aj knihy, z ktorých som sa učil. Dokončil som druhý rok. Po príchode na Slovensko som sa začal zaujímať viac o kultúry, dovtedy som v Turecku študoval právo a medzinárodné vzťahy. 

Teraz sa zaujímam viac o nové identity, lebo po príchode na Slovensko som sa ocitol prvýkrát v pozícii menšiny, aj keď v podstate ešte mi to nie je celkom jasné, čo to znamená byť menšinou alebo väčšinou. Veľa nad tým uvažujem a štúdium mi v tom pomáha. Učil som sa kedysi o tureckých dejinách a teraz študujem slovenské dejiny a porovnávam, čo sa stalo v tom čase. Pomáha mi to objaviť seba samého, kto som.

Je to ťažká otázka, no čo odpovieš na otázku, kto si? 

Asi som si začal uvedomovať, že ako ľudstvo toho máme veľa spoločného. Nie sme všetci rovnakí a máme svoje identity ako Turek, Slovák a podobne, ale ľudské základy sú spoločné. Napríklad princíp neklamať je rovnaký na Slovensku aj v Turecku, v Amerike či Číne. Dominantné ľudské vlastnosti máme spoločné.

Porovnávaš turecké dejiny a slovenské dejiny. Aké obdobia sú pre teba zaujímavé? 

Ako najpodstatnejšie teraz vnímam obdobie druhej svetovej vojny, je to asi najdramatickejšie obdobie v dejinách Európy. Všimol som si, že v tureckých dejinách sa rozoberá najmenej, pretože Turecko sa do vojny aktívne nezapájalo. Som rád, že naša generácia sa môže z toho ponaučiť a žijeme v miernejších časoch. 

Plánuješ pokračovať v štúdiu, alebo by si chcel už radšej pracovať?

Doteraz som si myslel, že štúdium je najlepšie rozhodnutie, ale keď som začal pracovať v IKEI, uvedomil som si, že aj tam sa veľa vecí človek naučí. Chcel by som však pokračovať v magisterskom štúdiu, ale kedy to bude, to neviem. Možno budem jeden rok pracovať a potom pokračovať v univerzite. Rozmýšľam aj nad tým, či nepracovať aj v inej oblasti. Chcel by som sa viac venovať medzikultúrnym aktivitám a robiť dobrovoľníctvo. Otázka je, či ma to aj reálne uživí. Podľa toho sa rozhodnem, ale študovanie bude vždy prvá voľba.

Spomenul si kultúrne aktivity. Čo robíš, prípadne čomu by si sa chcel venovať?

S tureckými kamarátmi organizujeme stretnutia s lokálnymi ľuďmi. Chceme spájať ľudí. Organizujeme medzikultúrne a medzináboženské stretnutia. Založili sme aj facebookovú stránku Hovorme spolu.

Aký typ podujatí robíte?

Počas izolácie sme robili napríklad online diskusiu na Medzinárodný deň žien. Pozvali sme jednu kamarátku z Turecka žijúcu v Holandsku a jednu Slovenku, ktorá sa venuje ženským právam. Hovorili sme o situácii v Turecku, na Slovensku aj vo svete.

Keď sa končili veľkonočné sviatky a práve začínal ramadán, zorganizovali sme prezentácie o obidvoch sviatkoch, kto ako oslavuje, aké máme zvyky a čo máme spoločné. Potom sme diskutovali.

Na Kolibe sme organizovali aj piknik. Pikniky sú populárne a bežné v Turecku, tak sme ho vyskúšali robiť aj tu. Pozvali sme známych na Slovensku a rozprávali sa. Jesť spolu v prírode a rozprávať sa je veľmi pekné. 

Je pre teba v poriadku, ak sa budeme rozprávať aj o tvojom osobnom príbehu?

Áno, chcem o tom hovoriť, lebo to, čo sa deje v Turecku, je v 21. storočí úplne nepochopiteľné. Keď som vyrastal, nikdy som nemal v pláne žiť v inej krajine. Ani ako 20-ročný študent práva na univerzite. V roku 2016 však po neúspešnom militaristickom puči vyhlásil prezident Erdoğan mimoriadnu situáciu v krajine a upevnil si všetku moc. To bol začiatok nášho prenasledovania, našej rodiny a hnutia, ku ktorému sa hlásime.

Patríte do hnutia Hizmet zakladateľa Fethulláha Gülena, ktorého práve turecký prezident obviňoval z puču. Čo sa dialo vám a vašim príslušníkom?

Po puči Erdoğan deklaroval, že Hizmet je teroristická skupina. V podstate všetci, čo s ním nesúhlasili, boli označení za teroristickú organizáciu. Vznikol úplný chaos, nikto nevedel, či na základe hocijakých obvinení nebude vyhodený z práce. 

Môjho otca, ktorý dvadsať rokov učil na strednej škole, prepustili z práce. Vyučoval náboženskú náuku, najmä islam, ale aj ostatné náboženstvá. Študoval teológiu a mal u ľudí rešpekt. Ak sa niekto chcel poradiť, ako si vyložiť isté veci v Koráne, chodili za ním. Mal teda isté spoločenské postavenie.

Brata tiež prepustili z práce. Bol policajt a práve v deň prevratu zachraňoval ľudí pred pučistami. Lenže obvinili ho, že puč organizoval, hoci bol proti prevratu a riskoval svoj život. Zatkli ho, ale našťastie ho po troch dňoch prepustili. Otec také šťastie nemal.

Čo sa stalo s otcom?

Otca neskôr zatkli a odsúdili ho na vyše šesť rokov väzenia za to, že je vraj členom teroristickej organizácie. Dôkaz bol, že mal založený účet v jeden súkromnej banke. Súdny proces sa ťahal vyše roka a počas toho otca pravidelne zatýkali. Pred pučom mohol byť človek vo väzení najviac 30 dní, ak súdny proces pokračuje. Lenže po vyhlásení mimoriadnej situácie sa zmenili všetky pravidlá, nastalo úplné bezprávie a veľa ľudí skončilo vo väzení.

Po procese s otcom som tomu stále neveril a dúfal som, že toto šialené obdobie skončí. Myslel som, že otec bude vo väzení maximálne mesiac a ho prepustia. No nestalo sa. Medzičasom, keď som bol raz sám doma, prišli policajti so zatykačom pre brata. Odvtedy sa musel ukrývať. Keď potreboval ísť k lekárovi po lieky, používal moje doklady. Skrýval sa  asi rok a pol. Nikto netušil, čo sa bude diať.

Ty si nemal s režimom žiadne problémy?

Ja som bol rád, že som mohol študovať právo na vysokej škole v Istanbule. U nás je bežné, že ak máš možnosť ísť na Erasmus, ideš, lebo môžeš získať medzinárodné skúsenosti. Tak som prišiel na Slovensko. Mal som krásny život, chcel som sa stať právnikom, možno raz sudcom, dostal som trikrát študentské štipendium, mal som sa dobre. A to čo, sa dialo, som stále považoval za dočasné. Keď sa mi na Slovensku končil pobyt, v Turecku bola policajná razia, počas ktorej zatkli 70 ľudí. Všetko to boli ľudia z univerzity, ktorých som poznal. Aj ich označili za členov teroristickej organizácie.

Najprv som tomu neveril, ale potom som si uvedomil, že teraz som na rade ja. Najprv otec, potom brat a teraz ja, 21-ročný študent práva. Zostať mimo Turecka bolo pre mňa asi najťažšie rozhodnutie. Požiadal som tu o azyl. 

Ako dlho trvalo azylové konanie?

Dva a pol roka. Napokon to pre mňa dopadlo dobre. Proces udeľovania azylu bol veľmi ťažký, môj otec bol stále vo väzení a brat medzičasom utiekol z Turecka, keď si uvedomil, že už viac nedokáže takto žiť. Ušli spolu so ženou do Grécka a neskôr do Fínska, kde tiež požiadali o azyl. Na brata aj jeho ženu bol totiž stále vydaný zatykač. Našťastie obaja ho po asi po šiestich mesiacoch dostali.

Na jednej strane bolo veľmi ťažké nevrátiť sa späť. No na druhý deň som išiel do knižnice a požičal som si knihy, ktoré sú v Turecku zakázané. Bol to skvelý pocit, mohol som slobodne robiť, čo som chcel. Nerobil som nič zlé. Samozrejme, nie som žiaden terorista. To, čo sa deje v Turecku, je šialené. Na Slovensku mám aspoň normálny život.

Akú knihu si otvoril, ktorú by si v Turecku nemohol?

Knihu moslimského učenca, ktorý píše o tom, ako sa dá rozumieť islamu v dnešnej dobe, ako sa správať a ako môžem náboženstvo aplikovať v bežnom živote. Písal o tom filozoficky aj prakticky. Stále to veľmi intenzívne čítam. Bez obmedzení.

Na Slovensku môžem čítať nielen náboženské knihy, ale aj všetky ostatné napríklad o politike a kultúre, ktoré by som v Turecku nemohol práve kvôli tomu, že ich autori nesúhlasili s režimom.

Tvoj brat so ženou dostali azyl vo Fínsku, ty na Slovensku. Ste v kontakte?

Áno, samozrejme, takmer každý deň. 

Hovorili ste si skúsenosti z azylového procesu?

Áno, mal som počas toho veľmi náročné momenty. Najmä vtedy, keď migračný úrad zamietol moju žiadosť, po emočnej stránke to bolo pre mňa veľmi ťažké. Ale môj brat ma vždy podporoval, v duchovnom aj ekonomickom zmysle. Hlavná otázka pre mňa bola, čo vlastne chcem. Nechcem skončiť vo väzení, chcem žiť slobodne. Vždy, keď som mal ťažké momenty tu, spravil som jeden krok späť a zhodnotil, aký mám život na Slovensku. To ma upokojilo. Vždy som mal nádej.

Takže dva a pol roka si živil nádej, kým sa to podarilo.

Áno. Najťažší moment bol, keď som dostal zamietavú odpoveď od migračného úradu aj krajského súdu a rozhodnutie zmenil až Najvyšší súd. Ak by mi totiž zamietli žiadosť, bol by som deportovaný do Turecka. Vtedy som sa veľmi bál. 

Keď Najvyšší súd rozhodol v tvoj prospech, azylové konanie začalo znova?

Áno, konanie s migračným úradom opäť začalo, opäť som dostal negatívne rozhodnutie, no z krajského súdu prišlo tentoraz pozitívne rozhodnutie. A potom sme zase začali tretie kolo. Potom som už azyl dostal.

To znie až neuveriteľne.

Keď som v tom žil, bolo to ťažké, ale moji kamaráti na Slovensku, rodina aj brat vo Fínsku ma podporovali. Povedal mi, aby som bol trpezlivý. Nejako sa mu podarilo presvedčiť ma, aby som sa nevzdával. Na poslednom konaní som na migračnom úrade povedal, že viem, že nedokážete pochopiť, že to, čo sa deje v Turecku, je reálne, ale bohužiaľ je. Ak sa tam vrátim, nebudem mať šancu žiť bežný život, pôjdem hneď do väzenia.

Pamätáš si ten deň, čo si robil, keď si zistil, že si dostal azyl?

Asi to už bolo bez emócií. Rozmýšľal som: dobre, čo teraz? Najproblematickejšia časť, keď som bol žiadateľ o azyl, bolo, že síce existujem, ale oficiálne nemôžem takmer nič. Napríklad nemohol som si otvoriť ani bankový účet a bez toho veľa vecí nemôžem robiť. Žil som ako duch. Moja existencia na Slovensku nebola prijímaná, aj keď som išiel na univerzitu, mal som veľké problémy s papierovačkami. Ako azylant už tieto problémy nebudem mať. Cítil som viac zodpovednosti, lebo už mám viac možností než doteraz.

Čakala som, že mi povieš, ako ti odľahlo a nie to, že budeš pociťovať zodpovednosť navyše.

Každá možnosť prináša zodpovednosť. Ak si kúpiš nové auto, na jednej strane je to uľahčenie, no na druhej máš aj novú zodpovednosť. Musíš mať vodičský preukaz, poznať pravidlá, neparkovať len tak hocikde. Tak to vnímam ja. 

Ako reagovala rodina, keď sa dozvedeli, že ti Slovensko udelilo azyl?  

Boli šťastnejší než ja. Veľmi im odľahlo a sú radi, že aspoň ja mám nejaký stabilný základ, môžem si robiť plány do budúcnosti. Pretože hlavná otázka počas celého procesu bola, či tu vôbec budem môcť žiť alebo nie. Žil som podľa toho, čo som v danej možnosti mohol, ale bez dlhodobého plánu. To je asi najväčší rozdiel, teraz môžem plánovať dlhodobo. Asi aj ja cítim, že v tejto najbláznivejšej časti môjho života je veľmi dôležité mať nejaký stabilný základ. 

Tvoji rodičia sú stále v Turecku?

Áno, aj moja sestra. Sme traja súrodenci. Sestra je o dva roky mladšia a už aj ona je vo väzení. Dôvod bol ten, že otcovi do väzenia napísala list. Nikdy sme si nemysleli, že aj ona bude obvinená. To bola asi najšokujúcejšia správa.

A tvoja mama?

Moju mamu prepustili z práce, pretože otec bol vo väzení. Pracovala v materskej škole s maličkými deťmi. Spôsobila to sociálna izolácia. Nikto vás na ulici pre istotu ani nepozdraví, príbuzní vás prestanú navštevovať, aj keď sme prežívali najťažšie momenty v živote. Keď mama bola sama, otec vo väzení, príbuzní ju nechceli ani podporovať, lebo sa báli. 

Otec je stále vo väzení?

Pred pár mesiacmi ho prepustili. Otec strávil vyše štyroch rokov vo väzení. Bolo preňho veľmi ťažké zvyknúť si znova na život v civile. Predtým bol rešpektovaným človekom, teraz pred ním všetci utekajú. Väzenské podmienky boli tiež ťažké, 40 ľudí v jednej miestnosti, tak si stále nevie zvyknúť, že je slobodný a môže ísť niekam sám.

Rodičia nezvažujú, že by prišli za tebou na Slovensko alebo za bratom do Fínska?

Áno, mali takú predstavu, lenže nelegálna cesta je veľmi nebezpečná. Veľa ľudí zomrelo počas úteku v rieke Evros. Ak vás chytia na tureckej strane, pošlú vás hneď do väzenia.  Legálne to zatiaľ nejde, lebo môj otec rok po prepustení z väzenia nemôže nikam cestovať. 

A či si rodičia dokážu zvyknúť na život na Slovensku? Neviem, predsa len už majú svoj vek a znova sa od základov učiť nový jazyk je ťažké. Migrácia je veľmi ťažká. Vo Fínsku majú síce oveľa lepšie podmienky, no brat so ženou majú stále veľa problémov. Teraz je náš osud takýto, máme problémy, ale verím, že sa to jedného dňa zlepší.

Plánujete sa s bratom stretnúť?

Hneď ako som dostal azyl, som otvoril počítač a hľadal najbližšiu letenku do Fínska. Pandémia to však skomplikovala. Už som dokonca raz išiel aj na viedenské letisko, lenže napokon som sa musel otočiť, lebo sa zmenili pravidlá a nemohol som odletieť. Už som dostal prvú dávku vakcíny a čakám na druhú, dúfam, že potom sa mi už podarí stretnúť sa s bratom. Teraz je najväčšou bariérou korona.

Aký mala na teba vplyv pandémia?

Bol som veľa sám a nemohol som sa stretnúť s kamarátmi, čo bolo ťažké. Na druhej strane vyučovanie sme mali online, ušetril som veľa času, lebo som nemusel cestovať do školy, a tým, že som nikam nechodil, nemíňal som peniaze.

Keď som sa nad celou situáciou zamýšľal, uvedomil som si, že hoci vírus prišiel z Číny, krajiny, ktorá je pomerne uzavretá, ovplyvnil životy nás všetkých. Nemali by sme preto zatvárať oči a utekať pred problémami iných, lebo sa týkajú aj nás.

Nepociťoval si strach z vírusu?

Asi nie. Ja som už aj pred koronou bol do istej miery sociálne izolovaný. Síce som sa zúčastňoval mnohých aktivít, študujem jazyk a fungujem v slovenskej spoločnosti, no stále tam bol istý odstup. Korona preto na mňa nemala tento efekt, už som si zvykol, že som okolo nemal svojich ľudí. Moja hlavná sociálna bublina, všetci moji kamaráti ostali v Turecku. Mieru izolovanosti som cítil už pred pandémiou.

Zmenilo sa to udelením azylu?

Áno, teraz sa cítim väčšou súčasťou spoločnosti. Od začiatku som bol jej súčasťou, no teraz som aj prijatý. Lebo tento štát, vyše päť miliónov ľudí, ma udelením azylu prijal. Som aj oveľa aktívnejší, mám viac možností.

Hovoril si, že si sa z Turecka, z pozície väčšiny, presunul na Slovensko do pozície cudzineckej menšiny. Aký je to pocit?

Teraz sa už necítim ako menšina na Slovensku. Mnohí nemajú rovnaké záľuby ako ja, napríklad keď idem na piatkovú modlitbu, nie je tam toľko ľudí ako v Turecku, ale podstatné je, že môžem robiť, čo chcem. Atmosféra života na Slovensku mi dáva možnosť vybrať si, ako chcem žiť. Som spokojný. Keď som bol v Turecku, po pokuse o puč som nemohol vyjadriť svoje názory. Som teda ešte väčšina? Či skôr menšina? Sme siedma generácia Turkov, ale ak nemôžem vyjadriť svoj názor, slúži mi tento štát alebo nie? V tomto zmysle je mi Slovensko bližšie.

Kde sa cítiš ako doma?

Moja predstava o domove sa zmenila. Myslím, že v každom kúte svet by som sa vedel cítiť ako doma. Na Slovensku rozumiem jazyku, poznám veľa vecí, mám tu kamarátov. Z hľadiska hodnôt sa cítim sa ako Turek, lebo turecké hodnoty mali na mňa najväčší vplyv. Som moslim, som Turek, som Slovák.