Poľská spisovateľka na Slovensku: So svetom bojujem tak, že hovorím, čo si myslím

Jana Gombik Jana Gombik | 13.03.2020 |
Poľská spisovateľka na Slovensku: So svetom bojujem tak, že hovorím, čo si myslím foto: Piotr Gaska

Weronika Gogola je poľská spisovateľka a prekladateľka. Pochádza z dediny Olszyny, posledné štyri roky však žije v Bratislave. Vyštudovala ukrajinistiku na Jagellonskej univerzite v Krakove. Jej kniha Po troškách získala v roku 2018 cenu Conrada za najlepší debut a bola nominovaná na jednu z najprestížnejších poľských literárnych cien Nike. V českom preklade vydalo Po troškách vydavateľstvo Větrné mlýny, v slovenskom preklade by vo vydavateľstve Slovart mala kniha vyjsť koncom tohto roka. Momentálne Weronika Gogola  pripravuje dve knihy o Slovensku – zbierku poviedok a knihu reportáží, ktorá vyjde v poľskom vydavateľstve Czarne.  

Tvoj debut Po troškách rozpráva o detstve v malej karpatskej dedine Olszyny. Prekvapil ťa úspech tej knihy? 

Áno. Nečakala som, že osloví toľko ľudí. Rátala som s tým, že mi vyjde kniha, je to skvelý pocit, ale nečakala som, že o nej budú písať recenzenti a ani to, že bude nominovaná na nejaké ceny. Debut sa totiž väčšinou stratí v priestore. Mala som aj šťastie, lebo si myslím, že to nie je úplne o tom, koľko máš talentu, často ide o zhodu okolností.

Mnohí ľudia si môžu myslieť, že žiť rutinný život na dedine musí byť veľmi všedný a veľa sa tam toho neudeje. Z tvojho pohľadu je ale život na dedine plný dobrodružstiev. 

Chcela som, aby bol môj debut venovaný dedine, pretože si myslím, že si to naozaj zaslúži, lebo nie je v ničom horšia, ani menej zaujímavá, ako veľké mestá. Ako dieťa som čítala o veľkých mestách, o Krakove, o Varšave, ale o mojej dedine nič nebolo. Lenže pre mňa bola dedina centrum vesmíru. Až na konci základnej školy som začala chodiť na bicykli do vedľajších dedín, lebo sa mi zdalo, že tam sú krajší chalani. Ale predtým ten svet začínal a končil v rámci mojej dediny. Bola som ním fascinovaná a nemala som vôbec pocit, že je v niečom horší ako ten varšavský. Takže som mala chuť dostať ten svet do literatúry. Najkrajšie na tom bolo, že miestnym ľuďom bolo úplne jedno, že o nich niekto napísal knihu. Nepotrebujú to. Urobila som to sama pre seba.

Spisovateľ Ziemowit Szczerek vo fejtóne Suchý koktejl poľskosti tvrdí: ,,Ľavica, to je  umelecké, veľkomestské prostredie, prostredie inteligencie. Proletariát a provincie reprezentuje v Poľsku pravica.‘‘ Ľavica podľa neho stratila schopnosť osloviť obyčajného človeka a marginalizované časti spoločnosti. Je však rád, že sú hlasy, ktoré túto časť spoločnosti osloviť dokážu, a že to nie je pravicová literatúra. Spomína mená ako Andrzej Satsiuk, Anna Cieplak či Weronika Gogola - ,,ktorá citlivo opisuje karpatské prostredie, z ktorého pochádza, a pritom to je epicentrum pravice.‘‘ O provincii píšeš s veľkou nehou. Čím to je?

Bez mojej dediny by som nebola tým, kým som, ona ma konštruovala. Prostredie, odkiaľ pochádzam je tradične pravicové, ale ja som ľavičiarka. V tomto ale súhlasím so Szczerekom a rada sledujem ako si uťahuje z poľskej ľavice. Tiež som to rada robila, keď som neskôr žila v Krakove medzi skupinami ortodoxných ľavičiarov. Mala som – nie proletariátsky, lebo karpatská dedina nie je proletariát – ale dedinský pohľad na veci a vedela som, že ich romantické ľavičiarske predstavy nemajú nič spoločné s tým, ako vyzerá realita. Pravda je, že sa úprimne snažili, no nevedeli, akým jazykom hovoriť s ľuďmi. Napríklad, keď chcú podporiť baníkov v nejakom malom meste na Sliezsku, robia to tak, že prídu zaspievať Bread and Roses. A ja si hovorím – keď vás uvidí nejaký baník ako tam spievate revolučné pesničky, začne sa vám smiať a bude si myslieť, že vám šibe. 

Mnoho mojich priateľov pochádza z intelektuálnych, umeleckých metropolitných kruhov a živia sa písaním, filmovaním alebo fotografovaním, hovoria o umení ako o nástroji boja proti problémom existujúceho sveta. Cítia povinnosť využívať svoje schopnosti a snažia sa riešiť globálne problémy ako globálne otepľovanie, šírenie extrémneho nacionalizmu a dokonca aj fašizmus alebo svet pravdy. Cítiš aj ty potrebu využívať svoje zručnosti na riešenie problémov súčasného sveta? Čím je pre teba písanie?

Písanie v prvom rade filtrujem cez seba. Po troškách bola vlastne veľmi autobiografická kniha. Sústredím sa v nej na malé intímne príbehy, aj týmto spôsobom sa dá vyjadrovať k celospoločensky dôležitým veciam. V knihe som sa vyjadrila k nespravodlivosti, ktorá sa týka toho, že som žena. Od detstva som s tým mala problém, že chlapcov vnímali inak než dievčatá. Videla som, že je to nespravodlivé a bojovala som s tým. Pre mňa je zaujímavý ten malý kruh, veľká revolúcia ma nezaujíma. Nemám nič proti umelcom, ktorí sa sústredia na priamy boj s konkrétnymi otázkami dnešného sveta, ale zaujímajú ma menšie otázky a pre mňa sú veľmi silne prepojené s tými veľkými. Nechcela by som, aby moja tvorba bola veľmi politická, nedajbože publicistická. Radšej využívam možnosť, že po tom, ako som napísala knihu, sa môžem vyjadrovať v rozhlase, dávať rozhovory. So svetom „bojujem“ tak, že sa stretávam s ľuďmi a hovorím, čo si myslím.  

2..jpg

Momentálne máš rozpísané dokonca dve knihy o Slovensku – jedna sú reportáže a jedna je zbierka poviedok. Prečo si sa rozhodla písať práve o tejto krajine? A prečo si sa rozhodla pre dve samostatné knihy? 

Všetko sa to prelínalo. Jednu z poviedok, ktorá už vyšla v  poľskom časopise minulý rok som napísala vtedy, keď knihu Po troškách. Tie poviedky vznikajú tak trochu mimochodom, ale pomaly vzniká celá zbierka.

Druhú kniha – knihu reportáží, som začala písať, pretože som chcela o Slovensku niečo povedať, ale poviedky mi neprišli ako správna forma. Zvolila som preto dve úplne odlišné cesty rozprávania. Reportáž je oveľa náročnejšia, lebo nesie so sebou obrovskú zodpovednosť. O poviedke vždy môžem povedať, že to je len moja predstavivosť. V reportáži prinášam obraz sveta, ktorý mal by byť skutočný, alebo vychádzať z toho, čo je reálne, mal by byť blízko pravdy. Kniha sa mi písala oveľa ťažšie ako poviedky. Nie som si ani istá, čo sa bude o tej knihe písať a či to vôbec bude dobrá kniha. Pri  Po troškách som mala napríklad pocit, že to bude dobré, ale tu takú istotu nemám.

Ako vznikajú tvoje reportáže? Akým spôsobom pracuješ? 

Veľa čítam, pozorujem, ale robím aj rozhovory. Vychádzam z osobných príbehov konkrétnych ľudí. Nechcem, aby text znel ako učebnica. Keď chcem Poliakom povedať, že na Slovensku žije veľa Maďarov, zaujímavejšie je spraviť rozhovor s konkrétnym Maďarom na Slovensku ako len vypísať štatistiky.

Napísala som vydavateľstvu, urobila som návrh a spísala som úplne všetko, čo mi napadlo a čo som o Slovensku vedela. Potom som si uvedomila, že to musí mať nejaký koncept a to bol pri tejto knihe najväčší problém.

Aký koncept si napokon zvolila?

Zaujímalo ma, ako funguje porovnávanie s Poľskom, aké komplexy máme my a aké vy. My máme komplex veľkosti, veľkej krajiny a vy máte komplex malej krajiny. Zaujalo ma skúmanie ako sa rodí národ, lebo Slovensko má iné dejiny než Poľsko. Na Slovensko som prišla na Slovensko len tak, lebo sa mi zapáčilo a niečo ma tu priťahovalo, nikto ma neprinútil, nebola to ekonomická situácia, nebola som do nikoho zaľúbená. V  knihe siaham trochu aj do vašich dejín, ale skôr tých novších. Poliaci v mojom veku nevedia napríklad o mečiarizme. Teraz je vďaka Zuzane Čaputovej o Slovensko dosť veľký záujem a ľudia sa chcú o Slovensku dozvedieť viac. V knihe reportáží im tak chcem poskytnúť nejaký základný balíček, ktorý im pomôže pochopiť, čo sa tu deje a prečo.

3..jpg

Ako podľa teba vnímajú Poliaci Slovensko? 

Vedia, že máme spoločné Tatry, spájajú si Slovensko s Tatrami a s tatranským regiónom. V zmysle, že všetci Slováci sú Jánošíkovia a všetko to je veľká Tatralandia. A tak to vyznieva aj v článkoch známych bohemistov, ľudí, ktorí sa zaoberajú Českom, odborníkov na Slovensko v Poľsku prakticky nemáme. Slovensko nie sú len Tatry. Je to síce malá krajina, ale geograficky pestrá. Napríklad Bratislava leží vo vínnej oblasti, to som tiež nevedela, kým som neprišla a Poliaci si Slovensko s niečím takým vôbec nespájajú. Keď Miłosz Waligórski preložil knihu Petra Balka Vtedy v Lošonci, začali vychádzať recenzie a písalo sa tam o dvoch chlapcoch, kamarátoch, pričom jeden bol Maďar a druhý Slovák. Poľské publikom si to ale interpretovalo tak, že ide o výnimku. Nikto nevedel, že na južnom pohraničí žije veľa Maďarov. 

Ale ani Slováci o Poliakoch nevedia veľa. Možno teraz mladí ľudia začali trochu viac cestovať do Poľska, ale poznajú Katowice či Krakov. Problém bol aj v  komunikácii medzi našimi štátmi. Nebol žiadny záujem spoznávať sa vzájomne. Akosi prirodzene nás zaujímala situácia v Nemecku, lebo sme chceli dosiahnuť to, čo oni a mali sme komplexy voči Nemecku. Zároveň na druhej strane máme východ, Ukrajinu, ktorá nám trošku pomáhala naše komplexy liečiť, pretože sme sa vždy porovnávali s Ukrajinou a tam sme vychádzali lepšie, ako vyspelá a demokratická krajina.

 V čom sú podľa teba rozdiely medzi Poľskom a Slovenskom? Ako ty vnímaš tie krajiny? Napríklad mne Poľsko oproti Slovensku pripadá v niečom také až ,,nemecké‘‘, napríklad v prístupe k dodržiavaniu pravidiel. 

Súhlasím, lebo Slovensko je pre mňa južná krajina, bližšie k Balkánu. Páči sa mi, ako tu ľudia vnímajú prácu. Poliaci viac makajú, ale nehovorím to ako kompliment. Preháňajú to, sú ako také mravce. Slováci majú v sebe viac pohody a to je dobrá vec.

Všímam si tiež,  že Slováci majú uvoľnenejší prístup k svojmu telu. Keď idem na Slovensku k jazeru, nemusím ísť na nuda pláž, ľudia sa vyzliekajú, chodia nahí a to sa mi veľmi páči. V Poľsku prevláda pocit, že nahota je hriešna a musíme sa hanbiť.  Je to absurdné, ale asi to  vyplýva z poľského katolicizmu, ktorý je tiež veľmi odlišný od toho slovenského. Hovorí sa, že Slovensko je tradične katolícke, lebo je porovnávané s Českom, ale keď ho začneme porovnávať s Poľskom, zistíme, že to nie je celkom tak.

Slovensko-poľský problém je ten, že veľa Poliakov a Slovákov má so susednou krajinou iba prihraničnú skúsenosť. Poľskí Gorali sa stretnú so slovenskými Goralmi a z toho si vytvoria obraz o celom Slovensku. Nikto necestuje do Gdańska, ale najprv napríklad do Krakova. Lenže Krakov historicky patril do rakúsko-uhorskej ríše, čiže tam nie sú až také rozdiely.

Veľa Poliakov mi napríklad povedalo – bol som na Slovensku a tam ľudia nosia ponožky v sandáloch. A to isté mi hovoria Slováci o Poliakoch. Ale čo znamená, že boli v Poľsku alebo na Slovensku? Boli si maximálne kúpiť mäso za hranicami alebo v Starej Ľubovni na hrade.  Sú to všetko pohraničné oblasti, kde je prechod medzi krajinami plynulý a regióny chudobnejšie. A keď potom prekročíš hranicu, vidíš to, čo vidieť chceš.

4..jpg

Napríklad nespravodlivý stereotyp Slovákov o Poľsku je, že sú tam zlé cesty. Celkovo sú však oveľa lepšie ako na Slovensku. Tu je celé hlavné mesto rozbité, je tu korupcia. V Poľsku je tá korupcia už viac potlačená a Poliaci majú aj viac rozvinutú kultúru rozmýšľania o verejných priestoroch. Nechápem, prečo ľuďom, ktorí majú vplyv, nevadí ako vyzerá Bratislava? Považujem za absurdné, že si kúpia drahé autá a je im jedno, že sa pohybujú po rozbitých cestách. Pôjdu radšej do Hainburgu, kde budú mať zdravotnú starostlivosť na vyššej úrovni, kúpia si byt v prominentnej štvrti s pozemkom, chodia do najlepších reštaurácií, skrátka život na úrovni, ale nebudú vnímať to, ako rozpadnuto to mesto vyzerá, akoby sa tu zastavil čas. Mne sa to do istej miery páčilo, ale to bolo ešte vtedy, keď som sem prichádzala ako turistka. 

Ďalší obrovský rozdiel sú tie spomínané komplexy. Poliaci si myslia, že sú niečo viac ako ostatní a spasia celý svet. Slováci zas majú stále problém s tým, že sú malá krajina. Mne viac vyhovuje komplex malej krajiny, aj keď nie je úplne zdravý. Možno tým, že sa vo mne striedajú dva komplexy, veľkého a malého, cítim sa dobre. Už sa cítim polovične ako Slovenka, a zároveň som stále Poľka. Ale mám pocit, že keď niekto nadobudne pocit, že je silnejší a má právo rozhodovať o ostaných, stáva sa to nebezpečným.  

Narážaš na politickú situáciu v Poľsku. Na Slovensku ale máme tiež problém s nacionalizmom. A podľa mňa tu vychádza práve z toho komplexu bezmocnosti. 

Myslím si, že tam je viacero faktorov. Nacionalizmus je momentálne prítomný všade, v podstate v celej Európe. Pozeráme sa len na strednú Európu, sústredíme sa na ňu, porovnávame si svoje nacionalizmy a neriešime veľmi ostatné krajiny. Ale aj v Španielsku, Taliansku či severských krajinách nacionalizmus opäť rastie. Myslím, že to, čo využíva nacionalizmus vo všetkých krajinách je skôr pocit  sklamania.

Poľsko je dnes rozdelené, volá sa to Polska A a Polska B. Polska B, to je vlastne celý východ a juh, kde ľudia nežijú na takej úrovni ako ľudia na západe, čo nacionalisti radi využívajú A ďalšia vec, ktorú využívajú všetky nacionalizmy, je strach. Každý rok sa bojíme niečoho iného.

Aj na Slovensku je nacionalizmus veľký problém. Kotlebovci niekoľkokrát spomenuli, že si ako vzor berú poľský príklad a začali využívať katolicizmus.  Katolicizmus v Poľsku od začiatku používa heslo Bóg, honor, ojczyzna (Boh, česť, vlasť). U vás sa to tiež používa - za Boha a za národ, ale zároveň je tu jeden dôležitý rozdiel. Ľudia, vďaka ktorým Slovensko existuje, neboli iba rímsko-katolíci, ale aj evanjelici.  Ja osobne mám problém s katolicizmom. Takže na tieto rozdiely som sa v knihe veľmi sústredila. Myslím si, že je nespravodlivé, ak Poliaci vnímajú Slovensko ako rovnako katolícku krajinu, je to nezdravý stereotyp. 

5..jpg

Okrem písania sa venuješ aj prekladateľstvu, čo je istým spôsobom tiež tvorivý proces. Pri prekladaní pracuješ už s existujúcim textom, ale pri vlastnej tvorbe začínaš od prázdneho papiera. Ktorú fázu písania máš najradšej ty? 

Prvú fázu neznášam. Fázu, ktorá je vytvorením hmoty. Je to veľmi dlhý a náročný proces, a prvý draft väčšinou nie je ani zaujímavý, ani dobrý. Trvá mi veľmi dlho, kým ho vytvorím. Vždy som si to porovnávala s prácou môjho otca - sochára, ktorý mal dosť silný vplyv na to, kým som. Jeho tvorivý proces vždy začínal chôdzou a ja som to od neho prebrala. Ľudia si mysleli, že on vlastne nič nerobí. Keď som bola malá, tiež som sa ho na to pýtala a on mi vysvetľoval: Ja pracujem, hodinu sa prechádzam, chodím do lesa, a rozmýšľam. Predtým ako vznikne socha, niečo nakreslí a až potom pracuje s hmotou. Najprv zoberie hlinu, potom ju prenáša do sadry, potom do dreva. Keď som ho pozorovala, závidela som mu, že stále mal nejakú hmotu, z ktorej mohol rezať. Ja si hmotu, aj tú hlinu musím vytvoriť.

Potom začína príjemná časť, keď už niekoľkokrát prepíšem celok. Veľmi rada vyhadzujem veci, škrtám a redigujem text. Následne prichádza redakcia „zvonka“, ktorá je tiež únavná, pretože niekto vstupuje do tvojho textu. Postupne ale začínam rozumieť, ako to človek „zvonku“ chápe, lebo ja som vtedy už uzavretá vo svojom svete a obmedzená tým, čo som vymyslela a veľa vecí nevnímam. Neznášam, keď sa mi niekto rýpe do môjho procesu na začiatku práce, myslím, že mám dosť silné ego, ale keď mám dobrého redaktora, počúvam a akceptujem všetky zmeny. Preklady sú v tomto lepšie, pretože mám hmotu – text, s ktorým pracujem. Tým, že nechcem, aby niekto príliš zasahoval do mojich prekladov, snažím sa byť veľmi blízko autora. Je to obrovská výzva. Niekedy mám pocit, že by sa to dalo napísať lepšie, ale nikdy to nerobím.

Čo by si odporučila Poliakom zo slovenskej literatúry a čo by si odporučila Slovákom z tej poľskej? 

Poliakom nemôžem až tak veľa odporúčať, lebo veľa sa toho neprekladá. Novinka, ktorá teraz vyšla, je Vtedy v Lošonci od Balka, ktorú preložil veľmi dobrý prekladateľ Miłosz Waligórski. Určite by som odporučila aj Jána Púčeka a Maroša Krajniaka, ktorých som prekladala. Vo vydavateľstve Książkowe Klimaty vyšiel Bánov Slon na Zemplíne pre tých, ktorí by chceli trochu viac vedieť o Slovensku, ale nie je to beletria. Vyšiel aj Ľubomír Lipták, jeho zbierka esejí vo vydavateľstve Międzynarodowe centrum kultury v Krakove a z literatúry... no, naozaj toho nevyšlo veľa.

Čo by si chcela, aby bolo preložené? 

Rudolf Sloboda. Dominik Tatarka by tiež mohol byť preložený. Momentálne prekladám Ruzkú klasiku od Majlinga a už som to aj odoslala vydavateľstvu, takže možno to už čoskoro vyjde. Ďalšia kniha, ktorú by som chcela preložiť je Čepiec od Kataríny Kucbelovej.  

Z poľskej literatúry je na Slovensku prekladov trochu  viac. Z klasiky odporúčam určite Wiesława Myśliwskeho a Andrzeja Stasiuka. Vydavateľstvo Literárna bašta teraz vydalo Paulinu Wilk a tiež vyjde veľmi dobrá kniha Psy ras drobných Olgy Hund, ktorá tento rok získala cenu Conrada. Je o ženách v psychiatrickej nemocnici. V Literárnej bašte vyšiel aj Ziemowit Szczerek a jeho román Sivý dym. Zaujímavá je aj Weronika Murek, ktorá vyšla vo vydavateľstve Brak. O tej knihe sa absolútne nič nepísalo a pritom je to podľa mňa najzaujímavejšia autorka mladej generácie. A samozrejme ešte Olga Tokarczuk. To, že získala Nobelovu cenu za literatúru je asi najlepšia vec, ktorá sa v Poľsku v poslednom čase stala.

A posledná vec, ale tú asi nemusím ani veľmi odporúčať je Sabkowského Zaklínač. Na Netflixe teraz vyšiel seriál Witcher a Sabkowského knihy sa teraz vraj predávajú lepšie ako Rowlingová. A za všetko môže podľa mňa dosť nepodarený seriál, ale čo už.