Riaditeľ ICORNu: Máte silné organizácie, Bratislava je pripravená pridať sa

Anna Jacková Anna Jacková | 11.12.2020 |
Riaditeľ ICORNu: Máte silné organizácie, Bratislava je pripravená pridať sa Foto: archív Helge Lunde/grafika Denník N

Helge Lunde je výkonným riaditeľom siete ICORN (International Cities of Refuge Network), ktorá združuje viac ako 70 miest po celom svete ochotné načas prichýliť prenasledovaných autorov či umelkyne. Oceňuje, že mesto sa chce zapojiť do organizácie, Bratislava podľa neho môže byť strategickým partnerom v strednej Európe. „Keď sa stanete ICORN mestom, zvyšku sveta vysielate signál, že odsudzujete útlak, diskrimináciu či xenofóbiu. Je to symbolická rovina, no veľmi významná,“ hovorí v rozhovore Lunde. 

Kto stojí za myšlienkou vzniku ICORNu? V akom čase vznikal?

ICORN vznikol v roku 2006 a sídli v nórskom Stavangeri, no jeho začiatky sa tiahnu do 90. rokov. Skupina francúzskych spisovateľov založila organizáciu International Parliament of Writers (IPW) na znak solidarity s autormi, ktorých v tom čase zavraždili v Alžírsku. IPW bola záchrannou sieťou pre prenasledovaných autorov, ktorá sa potom rozšírila po Európe aj do USA. Moje mesto, Stavanger, bolo medzi prvými, ktoré sa do siete zapojilo. Začiatkom nultých rokov sa však IPW dostala do finančných a štrukturálnych problémov a postupne zanikla. Prišlo nám ľúto vzdať sa celého projektu, preto sme pozvali do Stavangeru zástupcov niekoľkých miest a rozhodli sme sa pokračovať už pod názvom ICORN, teda International Cities of Refuge Network. 

Začínali sme pomaly, ale postupne sme sa sprofesionalizovali a rozrástli do viac ako 70 miest po celom svete. ICORN je členská organizácia, takže sú to mestá, ktoré ju udržujú v chode. Hneď ako Bratislava podpíše zmluvu o spolupráci, stane sa tiež tak trochu spoluvlastníkom organizácie. 

Zrejme najznámejšou ICORN hostkou bola v roku 2006 Svetlana Alexijevič. Kto sú vaši rezidenti a rezidentky?

Máme široký okruh novinárov, spisovateliek, karikaturistov či umelkýň. Tí, ktorí sú slávni, väčšinou nepotrebujú pomoc ICORNu, lebo ich dokáže ochrániť ich známe meno a majú dosť peňazí na to, aby mohli vycestovať, keď je to nutné. V čase, keď sme hostili Svetlanu Alexijevič v Göteborgu, ešte nebola známou autorkou. Myslím, že sme jej poskytli dobrú podporu a bezpečie. Aj vďaka rezidencii mohla rozvíjať svoje spisovateľské nadanie a o desať rokov neskôr získala Nobelovu cenu za literatúru. Hovoríme to aj mestám, že ak poskytnú bezpečné zázemie pre neznámych umelcov, možno o niekoľko rokov ich tvorbu bude poznať celý svet. 

Pracujete s ľuďmi, ktorí musia utekať z vlastných krajín? Aké sú dôvody, prečo sa vám ľudia prihlasujú?

Je to veľmi zmysluplná práca, ale vyžaduje veľa energie. Týka sa to špeciálne mojich kolegov, ktorí pracujú a komunikujú s uchádzačmi o rezidencie. Zároveň je to ťažká práca aj pre mestá a ľudí, ktorí projekt koordinujú, tak ako budete o chvíľu aj vy v Bratislave. Keď je mesto pripravené pozvať hosťa, predstavíme päť až sedem vybraných žiadateľov a je na meste, aby vybrali, koho pozvú. Vybrať len jednu spisovateľku či umelca nie je ľahké, lebo potom tu je stále okruh ľudí, ktorým skrátka pomôcť nemôžete. Často aj my stojíme pred veľmi ťažkými otázkami, no myslím, že má zmysel robiť túto prácu. 

Aké sú kritéria, ktoré musíte brať do úvahy, keď posudzujete žiadosti?

Žiadosti majú celkom prísnu formu, uchádzači detailne vypisujú sedem až osemstranový formulár. Musia jasne preukázať že sú umelci, karikaturisti, novinárky či spisovateľky a aj to, že sú vo svojej krajine prenasledovaní pre svoju prácu a tvorbu. 

S akými životnými príbehmi sa vám ľudia ozývajú? Čo vám najčastejšie hovoria?

Veľmi záleží od konkrétneho človeka, aj z akej krajiny pochádza, ale spája ich fakt, že sú doma prenasledovaní a nemôžu slobodne pracovať. Veľa z nich utieklo z krajiny ešte predtým, ako nám poslali žiadosť o rezidenciu, sú niekde v tranzitnej krajine alebo sa skrývajú a nevedia, kam majú ísť, aby mohli pracovať bez postihov. Do ICORNu sa neprihlasujete kvôli nejakým malým nedorozumeniam, ale v situáciách, keď už naozaj nie ste v bezpečí a viete, že musíte utiecť, lebo vám hrozí trest.

Z akých krajín vám najčastejšie chodia prihlášky? 

Veľmi často z Iránu, umelci a spisovateľky to v Iráne majú veľmi ťažké. Mnoho ľudí sa hlási zo Sýrie, v roku 2015 prišlo veľa žiadostí z Bangladéša. Ďalej sú to krajiny ako Irak, Palestína a z afrických krajín Zimbabwe či Etiópia. Väčšinou sú to krajiny, kde vypukla vojna alebo nepokoje. 

Rastie počet uchádzačov a uchádzačiek v porovnaní s minulými rokmi?

Posledné roky áno a myslím, že tento rok sa ich počet ešte zvýši. Zatiaľ máme okolo 150 uchádzačov, ale nie sme schopní ich všetkých umiestniť. Preto spolupracujeme s rôznymi organizáciami, na ktoré ich môžeme odkázať alebo im aspoň poskytnúť radu, čo robiť, aby ostali v bezpečí. 

Ako je to s vízami? Stalo sa už, že by niektorá krajina odmietla vydať víza? Čo v takom prípade?

Vie to byť náročné, lebo poskytujeme ochranný systém len na určitú dobu. Zabezpečiť víza je povinnosťou mesta. My poskytujeme naše know-how, ale mestá sami najlepšie vedia, aké sú podmienky štátu. Snažíme sa pritom vždy spolupracovať aj s expertmi, aby sme našli čo najlepšie možné riešenie a uchádzači víza dostali. Nedopustíme nič nelegálne, hľadáme spôsoby, či už sú to študijné víza a podobne, ako čo najefektívnejšie naplniť požiadavky zo strany štátu. 

Čo sa potom deje s hosťami a hostkami, keď im rezidencia skončí? Môžu sa vrátiť do svojich domovských krajín?

To je veľmi dobrá otázka. Organizujeme sedenia pre hostí s názvom ICORN is not for life. Našim hosťom pripomíname, že im nedokážeme vyriešiť všetky problémy. ICORN pomáha najviac ako vie, ale všetky umelkyne či spisovatelia sú zodpovední za svoj život. 

Spočiatku je dôležité, aby si človek, ktorý prichádza do nového mesta, mohol vydýchnuť, nabrať sily a tešiť sa, že je konečne slobodný po dlhom čase. Postupne by sa však mal zapojiť do miestneho života, spolupracovať s mestom a ľuďmi, ktorí mu poskytli útočisko, aby si mohol začať zariaďovať život a pripraviť plány do budúcnosti. Niektorí umelci sa po skončení vrátia domov, viem o zopár ľuďoch z Etiópie. Pre veľkú časť rezidentov to však nie je možné. Vo švédskych mestách je napríklad veľa ľudí, ktorí sa nemôžu vrátiť, ale môžu požiadať o povolenie na pobyt, ak preukážu, že si ho vedia zabezpečiť sami. Pre každé mesto existuje veľa rôznych stratégií, ale žiadateľ je zodpovedný za vlastný život a za svoju budúcnosť.

Môžu sa umelci či spisovateľky uchádzať o rezidenciu dvakrát?

V niektorých ojedinelých prípadoch je to možné, ale zároveň máme dlhý zoznam čakateľov, preto sa snažíme tomu vyhnúť. Niekedy však rezidenti prichádzajú s rodinami a pre nich je veľmi ťažké cestovať z jedného mesta do druhého, ale zatiaľ sme nikoho neposlali späť do domovskej krajiny. 

Aké aktivity ponúkate rezidentom a rezidentkám?

ICORN nekladie žiadne požiadavky na hostí. Rezidenti nie sú pod tlakom, že musia niečo pravidelne písať alebo publikovať. Mesto, ktoré hosťa alebo hostku pozve, im však môže ponúknuť čo najviac možností, ako sa uplatniť. Napríklad poľské Katovice získali titul mesta hudby UNESCO, preto ponúka množstvo príležitostí v hudobnej sfére. Iné mestá majú napríklad vybudované silné lokálne médiá, takže budú preferovať novinára či novinárku, ďalšie mestá môžu mať vybudované spolupráce s univerzitami. ICORN rezidencie nemajú podmienky, ale naši hostia chcú využívať všetky príležitosti, ako si vybudovať kariéru a profesijne sa rozvíjať. 

Prichádzate do kontaktu s ľuďmi, ktorým bolo odopreté právo slobodne sa vyjadrovať. Ako je na tom v súčasnosti podľa vás sloboda slova vo svete? Zhoršuje sa alebo zlepšuje?

Už len to, že dostávame čoraz viac žiadostí, je signálom, že situácia sa zhoršuje. Vidíme to aj vo vysokých politikách po celom svete. Ak Trump neustále hovorí o fake news, mnoho autokratov si túto rétoriku osvojí a využíva ju na útok na novinárov. Preto sú organizácie ako ICORN v súčasnosti veľmi potrebné. 

Myslíte, že sloboda prejavu by mala mať nejakú hranicu?

Áno aj nie. Mali by sme sa učiť byť pokornými a neustále sa vzdelávať, aby sme boli schopní tolerovať aj názory, s ktorými nesúhlasíme. Ideálna spoločnosť by mala mať takmer totálnu slobodu prejavu, ktorú spája zodpovednosť. Neznamená to, že hocikto môže hovoriť hocičo a hocikedy. Slobodu prejavu by sme nemali zneužívať na vytváranie násilia. Znakom úspešnej demokracie je, keď sa občania vzájomne tolerujú a nemusia proti sebe bojovať so zbraňami. Môžu bojovať slovami a to je v poriadku.

V akej situácii sú prenasledovaní autorky a autori v čase COVIDu?

Pre mnohých ICORN uchádzačov je to veľmi ťažké, lebo prichádzajú o príjmy a ak sa snažia utiecť z krajiny, hranice môžu byť zatvorené. Pandémiu využívajú niektoré vlády na to, aby mohli týchto ľudí ešte viac obmedzovať, čo celú situáciu sťažuje. Našťastie aj v tomto roku sa nám vďaka spoluprácam s mestami podarilo umiestniť približne rovnaký počet ľudí ako po minulé roky. Situácia nie je úplne beznádejná, no platí, že pandémia zasiahla najviac práve najzraniteľnejšie skupiny a to sa týka aj ICORNu. 

Ako ovplyvňuje izolácia rezidentov a rezidentky? Ako sa s tým vyrovnávajú?

Ešte viac ako kedysi vnímame, že duševné zdravie je veľmi dôležitým faktorom. Ľudia, ktorí sa nám ozývajú, boli už beztak pod neustálym tlakom niekedy aj roky. Niektorí prichádzajú s nalomenou psychikou a hoci sa mestá snažia pomôcť ako vedia, v istom momente sa stále ocitáte osamote. Zorientovať sa v novej krajine počas izolácie je o to náročnejšie. V ICORNe sme preto od marca zintenzívnili podporu v oblasti duševného zdravia, organizujeme pre rezidentov a rezidentky online stretnutia s expertmi. Spojili sme sa aj s Univerzitou v Yorku a robíme prieskum v tejto téme. Zároveň sa snažíme budovať kapacity v mestách, aby si boli vedomí, že toto je téma, ktorú musia brať naozaj vážne. Odporúčame mestám spoznať svojho hosťa dosť dobre na to, aby spolu vedeli posúdiť, či je potrebné kontaktovať psychológov a psychiatrov a pomôcť im aj v tejto oblasti.

To bude zrejme aj veľmi dôležité pre Bratislavu, lebo žijeme v časoch COVIDu a nezdá sa, že by sa situácia najbližší čas zmenila. 

Presne tak. Veľmi veľa ľudí, ktorým pomáhame, sú extrémne silní. Napriek tomu, že sa ich už mnohí pokúsili zlomiť, vydržali a veľa z nich si už vytvorilo stratégiu, ako prežiť v čase izolácie a pandémie. Naši hostia sú silné a sebestačné osobnosti, ale je treba brať do úvahy, že u nich môže vzniknúť potreba psychologických konzultácií. 

Čo znamená vstup Bratislavy do organizácie pre vás?

Bol som v Bratislave na konferencii o integrácii cudzincov a mal som možnosť rozprávať sa s ľuďmi, ktorí stoja za projektom. Oceňujem ochotu mesta pridať sa do siete. Okrem toho máte veľmi silné organizácie, ktoré budú projekt koordinovať. Väčšinou, keď sa pridáva nové mesto, strávime dosť veľa času diskutovaním a informovaním mesta o tom, čo všetko znamená zapojiť sa do siete a prijať prenasledovaných umelcov. V prípade Bratislavy ale vidíme, že ste už na to pripravení. Je veľmi dôležité, aby v strednej Európe bolo zapojených viac miest. Zatiaľ sa pridali štyri mestá v Poľsku, a Ľubľana v Slovinsku, takže Bratislava bude pre nás aj strategickým mestom. Nevieme povedať, čo sa s Európou bude diať v budúcnosti, preto je dôležité mať silné zastúpenie miest, ktoré sa hlásia k hodnotám ICORNu.

Čo si myslíte, že sú najväčšie výzvy pre tých, čo prichádzajú?

Je to veľmi individuálne, ale všetci sa ocitnú v úplne novom a cudzom meste. Niekedy je to jazyk, niekedy sú to ich zažité traumy, inokedy to môže byť kultúra a odlišné zvyky. U každého je to individuálne, ale väčšinou vidíme, že hostia sú veľmi vďační, aj keď niekedy možno potrebujú prvé tri či štyri mesiace ostať trošku v úzadí či v undergrounde kvôli prenasledovaniu alebo prenasledovaniu ich rodinných príslušníkov. Potom pomaly, pretože sú v spojení s kompetentnými ľuďmi, ktorí sa o nich v meste zaujímajú, sa postupne uvoľnia a začnú pracovať. Neskôr veľmi oceňujú, čo sa v ich živote deje.

Aké mestá sa okrem Bratislavy plánujú do siete pripojiť?

Posledné mesto, ktoré podpísalo vstup do siete, bol Detroit v USA. Niekoľko miest sa čoskoro pripojí v Nórsku, lebo Nórsko a Švédsko sú krajiny s najvyšším počtom zapojených miest. Taktiež máme rozpracovanú spoluprácu s Francúzskom, komunikujeme s mestami Lyon, Štrasburg a Lille. Silnú sieť máme v Poľsku a dúfame, že sa čoskoro pripojí aj Varšava. Máme aj Mexico City a pravdepodobne budeme expandovať aj do Latinskej Ameriky, možno aj do Afriky. Ale nechceme rásť príliš rýchlo, lebo je dôležitejšie, aby bolo mesto dobre pripravené. Je pre nás dôležitejšie mať pripravené jedno silné mesto a veríme, že Bratislava ním je, než desať miest, ktorým nebudeme môcť dôverovať. 

Ako sa ICORN počas rokov vyvíjal?

Najprv sme sa podobne ako IPW sústreďovali najmä na spisovateľov a spisovateľky. Postupne sme sa rozširovali a v súčasnosti hosťujeme aj ľudskoprávnych aktivistov, novinárky, umelkyne či karikaturistov. Mestá si začali uvedomovať, že to nie je len o poskytovaní zázemia a útočiska pre konkrétneho človeka, ale je to aj veľmi silným odkazom, že hodnoty ľudských práv, slobody prejavu, solidarity a istej pohostinnosti berú vážne. Keď sa stanete ICORN mestom, zvyšku sveta vysielate signál, že odsudzujete útlak, diskrimináciu či xenofóbiu. Je to symbolická rovina, no veľmi významná. Túto tendenciu rozpoznáva čoraz viac miest, ICORN sa preto stáva viditeľnejšou organizáciou. Niektoré mestá sa chcú pripojiť, aby sa vymedzili voči tamojšej vláde. Chcú komunikovať okoliu, že ich mesto je otvorené a nestavajú v ňom múry, ale mosty. 

Aké sú ciele ICORNu v najbližších rokoch?

V prvom rade je to udržať sieť a posilniť jej pozíciu. Chceme rásť, hoci pomalšie. Musíme rásť, lebo vidíme, že v súčasnom svete je požiadavka po bezpečnom útočisku čoraz najliehavejšia. Plánujeme aj prepájať ICORN mestá, lebo z toho môžu vznikať zaujímavé partnerstvá, kde si môžu vzájomne vymieňať skúsenosti, úspechy aj problémy, ktoré riešia. 

Čo vás motivuje pokračovať v práci?

Bol som pri vzniku ICORNu od začiatku a samozrejme, že je dobré vidieť, ako sa postupne rozrastáme. Poháňa a motivuje ma najmä to, že mám možnosť stretnúť umelkyne a autorov a vidieť, akí sú silní a hrdí a akú majú guráž. To je viac než dosť. Tiež keď vidím, že politici a ľudia, ktorí projekt v mestách koordinujú, chcú bojovať za solidaritu a slobodu prejavu. Dáva mi to spätne veľa energie pokračovať v tom, čo robím.