SHEBA JULIET: Je jedno, či učím v Keni alebo na Slovensku. Najviac zaberá úprimnosť

Anna Jacková Anna Jacková | 16.09.2021 |
SHEBA JULIET: Je jedno, či učím v Keni alebo na Slovensku. Najviac zaberá úprimnosť Foto: YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Pedagogička Sheba Juliet žije na Slovensku od roku 2010. Minulý rok nahrala detskú audioknihu s piatimi príbehmi z jej rodného kmeňa Luo. V rozhovore pre [fjúžn] hovorí o tom, prečo je dôležité vybudovať si so študentmi dobré vzťahy, ale aj o tom, ako ju miestni v Strečne prijali medzi seba.

Pôsobíš na Žilinskej univerzite, aká je tvoja pozícia?

Na Slovensko som prišla ešte ako študentka, skončila som školu a ostala tu pracovať ako lektorka anglického jazyka. Na Žilinskej univerzite učím odbornú angličtinu, venujem sa najmä železničiarstvu, cestnej doprave a zopár študentov mám z lodnej dopravy. 

To je veľmi špecifické zameranie.

Áno a veľmi ma to baví. Pôvodne som študovala anglickú literatúru s občianskou výchovou, no teraz sa venujem úplne inej a špecifickej oblasti, čiže občas si musím niečo doštudovať. Ja študentom síce prinášam jazyk, ale odbor je ich. Počas roka si majú pripraviť prezentáciu k téme, ktorá ich zaujíma, a takto som sa naučila už veľa o tom, ako fungujú hybridné autá či nákladné vlaky.

Aký máš vzťah so svojimi študentmi?

Výborný. Oni sú ako moje deti. Volám ich miláčikovia, lebo sa mi to ľahko vyslovuje. Mám skvelý vzťah s bakalármi, ale aj budúcimi inžiniermi. Oni sú mojou motiváciou. Občas, keď nemám dobrú náladu, spomeniem si na nich a už sa usmievam. Ak vidia, že prichádzam so zlou náladou, hneď spustia: „Aha, naša best teacher Shebulililinkuška nemá dobrú náladu,“ a už je dobre. Vieme spolu srandovať, ale zároveň je tam rešpekt.

Ako si nastavuješ vzťahy tak, aby neprekročili istú hranicu?

Nám to funguje dobre, pretože na začiatku semestra si nastavíme pravidlá, ktoré rešpektujú oni aj ja. Ak by som ich nedodržiavala ja, oni by ich tiež porušovali. Ešte som nemala výrazne problémového študenta, lebo sme sa dohodli, že to spolu vydržíme.

Dokázala si si takto ľahko vybudovať dobré vzťahy hneď, ako si prišla na Slovensko?

Predtým než som prišla na Slovensko, som učila v Keni na základnej škole, čiže pracovať s mládežou pre mňa nebol žiaden problém. No vzťahy som si musela vytvoriť sama. Ako jediná Afričanka na univerzite som vedela, že musím vytvoriť prostredie, v ktorom budem aj ja chcieť pracovať. A na rovinu povedať, čo je v poriadku a čo už prekračuje hranicu, tak aby som sa cítila komfortne. To isté platí pri študentoch. A či už pracujem s deťmi v Keni, alebo so študentmi na Slovensku, úsmev vždy pomáha. Deti tú energiu z teba vedia vycítiť. A na vzťahy najviac funguje úprimnosť. Moji študenti vedia, že tá Sheba, ktorú stretli na začiatku, bude tou istou aj po štyroch rokoch.

Takže je to o autenticite a vytváraní vzájomnej dôvery?

Presne tak, mojím cieľom nie je len držať sa naplánovaného učiva. Zaujíma ma, či sú moji študenti v poriadku. Predtým než vôbec začneme s hodinou, sa ich vždy opýtam, ako sa majú, aký mali víkend, čo majú nové. Už viem vycítiť, ak sa niečo deje, a nemám problém sa ich opýtať: dnes vyzeráš, že nie si vo svojej koži - je všetko v poriadku? Odpoveď je áno, nie alebo nechcem o tom hovoriť. No vedia, že ak chcú, po hodine sa o tom môžeme porozprávať.

Aj počas korony som videla, že my učitelia občas len zadávame úlohy a nevieme, či sú naši študenti v poriadku. A je jedno, či sú to deti alebo dospelí. Ten tlak zažívali tiež.

Keď sa prešlo na online vzdelávanie, nebolo náročné udržiavať vzťahy?

Myslím, že nám to išlo dobre. Na moje hodiny chodili, či už so zapnutou alebo vypnutou kamerou. Moji prváci sa vlastne ani naživo nevideli, preto som bola rada, ak mali kameru a mohli sa vzájomne vidieť. Niektorí sa totiž hanbili ukázať, ako na obrazovke vyzerá ich domov. No keď videli, že aj ja som uvoľnená, občas sedím za stolom, inokedy na posteli, boli ochotnejší si kameru zapnúť. Takto sa pomaličky vytvárali vzťahy, lebo išlo len o to, aby sme boli spolu a rozprávali sa.

Minulý rok si nahrala detskú audioknihu s piatimi siganami – príbehmi, ktoré sa tradujú ústnym podaním vo vašom kmeni Luo. Ako vznikol tento projekt?

Som veľmi ľudský typ a dobre vychádzam s malými deťmi. Keď som bola malá, vyrastala som s babkou a tá mi tieto príbehy s ponaučením často rozprávala, preto som zvolila hovorené slovo a nie klasickú knihu. Tunajšie deti ich mohli porovnávať s klasickými rozprávkami, lebo hoci kontext je iný, to morálne ponaučenie je rovnaké. Chcela som im zároveň priblížiť môj detský svet.  

Dôležité je priblížiť atmosféru. V jednom príbehu hovorím o dedkovi, ktorý sa staral o svojich dvoch vnukov. Opisovala som miestne domčeky, ako si večer pri ohni rozprávali príbehy, počuť tam praskanie ohňa, ale aj vtáky či kravy. Hoci to deti nevidia, rozvíja sa ich fantázia.

Ako vôbec vznikol ten nápad nahovoriť audioknihu? A prečo tu na Slovensku?

Lebo môj život je teraz tu na Slovensku. Chcem žiť naplno a nechcela som čakať na to, kde budem o pár rokov. A prečo ústne príbehy? Čítať knižku môžete osamote, ale hovorené slovo môžete počúvať naraz viacerí. Je to jeden príbeh, no každý ho prežije inak. Nie je nič krajšie ako spoločne počúvať a zažiť príbeh.

Podľa čoho si ich vyberala? Máš nejaký najobľúbenejší? 

Všetko sú to príbehy, ktoré mi hovorila moja babka. Bola ako moja mama, mala som ju veľmi rada. Ja som bola len nástroj, zozbierala som tie príbehy od babky, aby ich počuli aj ľudia v mojom terajšom svete.

Najobľúbenejší príbeh nemám, lebo všetky sú úplne iné. Každý má svoje tempo aj ponaučenie.

Aké bolo tvoje detstvo, ak sa môžem opýtať? 

Vyrastala som s babkou, potom s tetou a aj v sirotinci. Nebolo to výborné, ale nedovolila som, aby moje detstvo určilo, ako budem žiť. Vďaka tomu si viem vážiť veci, ktoré by som si inak nevážila.

Máš ešte nejakú rodinu v Keni? 

Mám súrodencov, dve sestry a dvoch bratov. Sestry chodia na strednú školu a bratia – dvojičky sú už dospelí. Sme pravidelne v kontakte.

Čo robí z človeka dobrého rozprávača alebo rozprávačku?

Vášeň. Podľa mňa to človek musí mať v sebe a musíš mať rada to, čo robíš. Dostala som veľmi dobrú spätnú väzbu cez sociálne siete. Keď sa do niečoho pustím, nečakám, že zmením celý svet, ale pokiaľ si z toho aspoň pár ľudí niečo zoberie, som spokojná. Pre mňa to bola nová skúsenosť. Nie som profesionálna rozprávačka, ale myslím, že sme to spravili výborne, na áčko.

Chcela by si vydať ďalšiu audioknihu? Alebo niečo iné, kreatívne? 

Niečo kreatívne v budúcnosti určite áno. Audiokniha bol drahý projekt, ale mali sme šťastie, že sme naň mali financie. Už teraz mám zozbierané ďalšie príbehy a čakám na novú príležitosť. Ak príde správny čas, som na to pripravená. Preto si chystám nové veci dopredu, a ak sa pootvoria hoci len malé dvere, chopím sa šance.

Prejdime teraz k tvojmu osobnému príbehu. Ako učiteľka si pôsobila v rodnej Keni a neskôr aj v Južnom Sudáne. Ako si sa dostala na Slovensko?

V Keni som učila na súkromnej základnej škole dva roky a potom som odišla do Sudánu, dnes už Južného Sudánu. Tam som pracovala ako učiteľka a neskôr som dostala štipendium od slovenskej vlády. Na Slovensku som rok bola v jazykovej škole a potom klasických päť rokov na vysokej škole.

Môžeš z pohľadu učiteľky porovnať skúsenosti z Kene, Južného Sudánu a Slovenska?

V Keni som učila malé deti, no v Južnom Sudáne to bolo iné. Dlhé roky tam boli nepokoje a občianska vojna. Keď v roku 2005 podpísali mierovú dohodu, odišla som tam učiť. Učila som síce učivo zo základnej školy, ale moji žiaci boli dospelí ľudia od 18 do 32 rokov. Pôvodne boli detskí vojaci, ktorí sa vrátili z vojny a od základov sa učili písať a čítať.

Systémovo sa to nedá porovnávať, lebo išlo o úplne iné vekové kategórie, ktoré mali rozdielne potreby. Ale z ľudského pohľadu by som nepovedala, že je tam veľký rozdiel. Žiaci a žiačky sa vedia rovnako nahnevať a vybuchnúť tu aj v Keni. V Sudáne to bolo trošku iné, lebo tam to nebolo len o vyučovaní, občas sme robili aj sociálnu prácu.

Môžeš opísať situáciu tam?

V Južnom Sudáne bol život veľmi ťažký, hoci sa podpísali mierové dohody, stále bola vojna. Takmer všetko jedlo museli importovať. Dievčatá tam vtedy takmer nemali právo študovať. Nechcem generalizovať, lebo už sa to zlepšuje, no niekedy sme museli chodiť k nim domov na farmy a presviedčať rodičov, aby sa vrátili.

Keďže ženy nemali prakticky žiadne postavenie v spoločnosti, na začiatku ma ako učiteľku nechceli prijať. Nesúhlasili, aby so im dávala zadania. Dvakrát mi aj moji žiaci dali facku. Vtedy som odišla z triedy a išla som do nášho dobrovoľníckeho kampusu, kde sme žili. Potom za mnou prišli a ospravedlňovali sa. Viem, že to nemysleli v zlom, lebo všetky tie traumy z vojny a potláčaný hnev v sebe ešte nemali spracované. Videla som, že to ľutujú, preto som sa rozhodla nevzdať sa. A je jedno, či budú nesúhlasiť, tresnú dverami, alebo mi dajú facku.

Ako si našla spôsob, aby ste sa vzájomne akceptovali?

Dali mi prezývku Itung Malual, čo v dinka jazyku znamená roh. Majú tam totiž kravy s obrovskými rohmi. Som tvrdohlavá ako roh, keď sa do niečoho pustím, nevzdám sa. Teraz som šťastná, keď vidím, ako mi moji žiaci píšu na sociálnych sieťach, že sú veľmi radi za to, čo som ich naučila.

Rovnakú radosť mi robia aj študenti na Slovensku. Jeden študent za mnou prišiel, že po bakalárovi nepokračuje. Doma to mal ťažké, lebo otec pil. Povedala som mu, že pokračujeme a spolu to zvládneme. Už je inžinierom a po promóciách mi ďakoval, bezo mňa by to vraj nedokázal. Správanie ľudí, ale aj radosť, akú z práce dostávam, je tá istá v Sudáne, v Keni aj na Slovensku.

Najviac cudzincov a cudziniek žije v Bratislave, je to pochopiteľné, lebo tam majú najviac príležitostí. Ty si odišla žiť do Žiliny. Prečo?

V Keni som žila na dedine, a tak nie som mestský typ. Bratislava bola na mňa prirýchla, chcem pomalosť, cítiť kravy a svine na dedine. Tak som išla, ani nie do Žiliny, ale do Strečna, rovno na dedinu.

Chcela som sa naučiť jazyk a to sa mi podarí len vtedy, ak budem v kontakte so Slovákmi. Moja rodina v Strečne, ktorá ma prijala, ani nehovorila anglicky, takže som sa musela naučiť po slovensky.

Čo je to za rodinu? 

Slováci. Keď som bola ešte v Keni, zoznámila som sa so Slovákom, ktorý mi potom dovoliť usadiť sa u nich – k žene, babke a dedkovi. Vedela som, že na internáte budem hovoriť iba anglicky, no ja som chcela žiť s miestnymi, aby som spoznala aj slovenskú kultúru. Som vďačná, že ma medzi seba prijali.

Aké boli začiatky života na dedine? Všímala si si rozdiely v správaní, vo zvykoch?

Jasné. V Keni je tempo života ležérnejšie, pokiaľ nejde o život, netreba nič riešiť. Tu na Slovensku každý rieši, že musí niečo dokázať alebo vlastniť. Najlepšie to vystihujú slová „toto musím urobiť“ a samé deadliny. To ma trošku prekvapilo. Aj to, ako ľudia plánujú veci dopredu. Idú na dovolenku a už mesiace ju majú vopred zaplatenú. Veď ja ani neviem, či budem zajtra žiť. My sme viac spontánni. Alebo v piatok sa ma babka pýta, čo budeme mať v nedeľu na obed. V Keni v nedeľu o dvanástej nevieme, čo bude na obed, nieto ešte v piatok.

Ďalšia vec, my sme veľmi hluční ľudia. Občas mi to zachýba, keď je v autobuse úplne ticho a nikto sa s nikým nerozpráva, ale všetci majú na ušiach slúchadlá. Aj keď sa priznám, že už aj ja som si kúpila veľké slúchadlá. Používam ich iba niekedy, aby sa ma ľudia nepýtali stále dokola to isté.

Stratégia úniku?

Áno, lebo keď sa ma niekto pýta každý deň na tej istej trase Žilina - Strečno odkiaľ som a čo tu robím, občas mám pocit, že ma vlastne vôbec nepočúvajú. Nevadí mi odpovedať na otázky, no keď sa dokola pýtajú aj tí istí ľudia, občas preventívne vyťahujem slúchadlá. Pritom všetci vedeli, že v Strečne som jediná černoška.

Aký to je pocit byť jednou v dedine? 

Dobrý. Mám pocit, že všetky babky na Slovensku nosia vo vreckách cukríky. Vždy, keď som šla z kostola, sa pri mne zastavili a dávali mi cukríky. Tak som ich celé dni žula. Sú super.

Ktoré miesto považuješ za svoj domov?

Teraz bývam v Žiline, ale asi je to stále Strečno. Ľudia ma tam už poznajú, keď sú tam nejaké hody, festivaly či stavanie mája, cítim sa ako doma. Miestni sa ma vždy pýtajú, kde som bola o čo mám nové. Poznám tam aj farmárov, a keď chystajú zabíjačku, dávajú mi dopredu vedieť. Majú baraninu, ktorú v mäsiarstvach len tak nedostaneš. A na hrade Strečno? Tam som bola toľkokrát, že to už ani neviem spočítať, to už je naše Strečno.

Máš miesta, ktoré ti pripomínajú rodné Kisumu?

Najviac, keď kráčam malými lesnými cestičkami v okolí Strečna. A už som tam aj videla rastliny, ktoré sme v Keni používali na varenie. Niekedy len tak rada sedím pri Váhu, pretože v mojej rodnej dedine nebola pitná voda, a preto sme po ňu chodili k rieke. Občas keď tam sedím a hádžem kamienky do vody, v mysli sa presuniem do Kene. Fyzicky som na Slovensku, ale dušou v Keni.

Viem si ešte predstaviť, že by som žila aj v Trnave, lebo si tam robím doktorát. V Žiline som kvôli tomu, že som sa chcela osamostatniť, no Strečno bude vždy môj domov.

Čomu sa teraz venuješ na doktorandskom štúdiu?

Moje práca bude o živých knižniciach v interkultúrnej výchove. Chcem sa zameriavať najmä na seniorov. Dostala som sa k tomu tak, že po tom, čo som nahrala audioknihu, ma pozvali ako živú knihu na jedno podujatie. Vtedy som práve hľadala tému svojej práce, pekne to do seba zapadlo, asi to bol osud. Už som sa prihlásila aj k EDUME a som aj živá kniha u nich.

Prečo si si vybrala práve seniorov?

Lebo ja som také babkino dieťa a so seniormi som ešte nepracovala, tak to beriem ako výzvu. Chcem sa zameriavať na stereotypy a predsudky, ktoré môžu seniori mať. Živé knihy môžete zažiť na rôznych festivaloch, kam staršie ročníky málokedy prídu. Chcem preto vytvoriť pre nich triedu, kde pozvem nejakú živú knihu. Prípadne to spraviť aj online.

Živé knihy budú u teba výlučne cudzinci a cudzinky?

Rada by som pozvala ako živé knihy nielen cudzincov, ale aj Slovákov a Slovenky, ktoré žijú v zmiešaných manželstvách. Môže sa totiž stať, že ich zahraničných partnerov rodina neprijala. Každý človek má predsudky, no dá sa s nimi pracovať. Seniori si budú môcť vypočuť a porozprávať sa, lebo aj Slovenky a Slováci môžu mať všelijaké príbehy zo života so zahraničnými partnermi.

V akom štádiu je teraz táto príprava?

Snažím sa o tom naštudovať čo najviac a idem aj na študijnú cestu do dánskeho mesta Roskilde, kde koncept živej knižnice vznikol v roku 2000. To je teoretická časť, druhá časť je ale práve tá prax. Musím si nájsť viac času, aby som aj ja bola živou knihou a zažila som si spätné reakcie, lebo mi to pomáha v mojom štúdiu.

Čo sa zvyknú ľudia pýtať teba ako živej knihy? 

Zvyčajne sa pýtajú, odkiaľ som a ako som sa dostala na Slovensko, no tie spätné väzby ma vždy prekvapia. Niekedy mi ľudia hovoria, že na základe môjho príbehu a toho, čo som hovorila, sa chcú naučiť vnímať život inak než doteraz. Alebo na niečo zmenia názor.

Už sa mi aj stalo, že sme si s jedným človekom spoločne poplakali. Potom som sa veľmi hanbila, ale videla som, že sa ho môj príbeh dotkol. Človek sa môže len zlepšiť, ak si vypočuje toho druhého.

Keď ste ma oslovili do Humans of [fjúžn], išla som do toho, lebo to môže priniesť pozitívnu zmenu a nádej. Veď už koľko mesiacov počas pandémie riešime, že bez nádeje to nejde?