TIAGO VIGANÓ: Pandémiu sme zatiaľ prežili, no bez finančnej podpory investorov by to hotel nezvládol

Anna Jacková Anna Jacková | 16.09.2021 |
TIAGO VIGANÓ: Pandémiu sme zatiaľ prežili, no bez finančnej podpory investorov by to hotel nezvládol Foto: YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Hotelier Tiago Viganó žije na Slovensku od roku 2008. V rozhovore pre [fjúžn] hovorí o tom, aké je to manažovať kasíno s päťsto izbami, prečo na Slovensku začínal od nuly, ako pandémia zasiahla cestovný ruch, ale aj o tom, či je on sám dobrý hosť.

Na Slovensku žiješ už trinásť rokov, no pochádzaš z brazílskeho mesta Conchal. Aké si mal detstvo?

Keď som sa narodil, môj otec pracoval pre firmu, ktorá dodnes exportuje citrusy - pomaranče, limetky a podobne. Odmalička som vyrastal na farme, hoci to nebola farma s hospodárskymi zvieratami. Boli to skôr pomarančové plantáže, kde bolo sedem jazier. Spolu s ostatnými  zamestnancami sme tam tvorili malú komunitu 12 rodín. Vyrastal som tak s ďalšími 25 deťmi. Po škole sme celý deň behali v prírode, bicyklovali sa, chytali ryby. Okrem toho, že dodnes neznášam pomarančový džús, lebo sme ho mali každý deň, by som svoje detstvo nevymenil za nič.

Znie to idylicky. Zmenilo sa tvoje vnímanie v tínedžerskom veku?

Boli to divoké časy, každý z mojich kamarátov bol iný, ale spájal nás futbal. Po presťahovaní do mesta som začal viac cestovať a objavovať krajinu. V Brazílii stredná škola trvá len tri roky a potom sa ide na výšku. V poslednom ročníku strednej školy už všetci v mojom okolí vedeli, čo chcú v živote robiť, len ja nie. Jeden známy riadil hotel, a keď mi o tom rozprával, zaujalo ma to. Mám rád jazyky, rád cestujem, a tak začala moja kariéra.

Čo ťa oslovilo na hotelierstve?

Reálne som nevedel, čo to znamená. Chcel som cestovať po svete a pritom zarábať. Keby som vedel, že to znamená pracovať aj 18 hodín denne, možno by som sa do toho nehrnul. Občas aj práca s ľuďmi vie byť náročná. Moji rodičia ma však podporili. Začal som študovať na vysokej škole cestovný ruch a hotelierstva, a počas štúdia som odišiel na Work and Travel do USA. Začínal som v McDonalde, no bavilo ma to. Po škole som znova odišiel do štátov kvôli jazyku a aj tomu, že začínať v Brazílii v cestovnom ruchu je ťažké a platy sú minimálne. Chcel som získať skúsenosti, aby som bol o krok vpred voči brazílskej konkurencii. A dodnes som preč.

Kde si pracoval tentoraz v USA?

V Nevade v kasíne. Začínal som ako čašník. West Wendover je malé mestečko, kde je ťažké zohnať pracovnú silu. Mexičania sú skvelí ľudia, lenže väčšina z nich tam nebola legálne a nemajú dobrú angličtinu, čašníkov budú robiť aj 30 rokov bez možnosti posunu. Ja som sa stal po týždni supervízorom gastro úseku a zrazu som mal pod sebou sto ľudí, tri bary a dve reštaurácie. Na začiatku som nevedel, čo robiť, Po roku som sa stal hotelovým manažérom, no pravda je, že som nemal žiadne skúsenosti. Asi rok som sa trápil a potom už to išlo. Riadiť kasíno ako 22-ročný s päťsto izbami bola veľká výzva, ale skvelá skúsenosť.

Wendover je uprostred púšte, naokolo samé kasína a v lete 45 stupňov. To znamenalo, že som pracoval v kasíne, žil v kasíne, zabával sa v kasíne. Po čase som už taký život nechcel. Najmä keď som sa tam zoznámil s mojou partnerkou Kristínou. Chcela sa vrátiť na Slovensko, tak som si povedal, prečo nie. To bol môj americký sen.

Tvoj americký sen pomerne rýchlo eskaloval.

Áno, začal som hore a po príchode na Slovensku som znova začínal od nuly. Trvalo mi asi rok, kým som sa znovu vypracoval, ale nemenil by som nič. Po rokoch, keď sa nad tým zamyslím sa občas čudujem, ako sa to podarilo. Prísť sem bolo aj moje rozhodnutie. Som spokojný, máme dve deti, ja som spokojný, dúfam, že aj moja partnerka. Už 16 rokov nežijem v Brazílii, už mi to tam trošku chýba a najmä to, že som už rok a pol nebol kvôli korone s našimi. Moja mama stále verí, že raz prídem domov, no ja si to vôbec neviem predstaviť. S deťmi už vôbec nie.

Prečo?

Brazília je krásna krajina, lenže sú tam veľmi veľké sociálne rozdiely. Bohatí sú skutočne ultra bohatí a chudobní takmer naozaj nič nemajú. Stredná trieda tam pomaly neexistuje. Vláda funguje najmä pre ľudí, ktorí to vlastne ani nepotrebujú, aj keď to je asi všade, len v Brazílii je to v oveľa väčšej miere. Je tam obrovský problém s drogami, či už v malej dedine s päťsto obyvateľmi alebo vo veľkomeste s niekoľkými miliónmi, sú všade. Veľké mestá ma nelákajú, neviem si predstaviť žiť v Sao Paule, ktoré má 22 miliónov obyvateľov, kde je veľa smogu a človek musí šoférovať aj štyri hodiny denne. V malých mestách zas nie je toľko možností.

Tá voľnosť, čo mám tu, je skvelá. Môžem sa hocikedy bicyklovať po meste, je tu funkčná doprava, viem, že deti dostanú vzdelanie, či už v štátnej alebo súkromnej škole. V Brazílii by som musel všade deti voziť, pretože to tam nie je bezpečné. Aj kultúrna expozícia je tu väčšia. Za rohom je Rakúsko, dolu Maďarsko či Česko. Do života budú mať toho viac, ako keby sme žili v Brazílii zamknutí v dome, kde máme všade alarmy a ostnaté drôty.

Aj dom tvojich rodičov tak vyzerá?

Áno. Vonku majú kamery, elektrický plot a 24-hodinovú ochranku. Otca už dvakrát pred domom prepadli, kým čakal na otvorenie brány. Priložili mu zbraň k hlave a vzali mu auto, a to bývame v dedine, nie vo veľkomeste. Kedysi som si to vôbec neuvedomoval, ani v Štátoch, považoval som to za bežné. Až keď som prišiel do Európy na Slovensko. Za tie roky, čo som tu, som si zvykol na bezpečnosť. Mám to tu rád a som tu už doma.  

Ako si začal budovať kariéru na Slovensku?

Začínal som v hoteli v Čiernej Vode. Prijali ma ako zástupcu riaditeľa, ale keďže to bol malý hotel, robil som aj na recepcii, čašníka a predával loptičky v golfovom areáli. Potom som dostal ponuku pracovať v bratislavskom hoteli, ktorý sa otváral v roku 2009. Tam som bol 6,5 roka a dostal som sa do manažérskej pozície. Vedel som, že už sa inde posunúť neviem, no mojím snom vždy bolo stať sa riaditeľom. Odišiel som preto do Košíc, kde som sa nakrátko stal obchodným riaditeľom miestneho hotela. No keď prišla ponuka z Trenčína riadiť hotel pod hradom, bola to šanca, ktorú som nemohol odmietnuť. Bola to skvelá škola, na začiatku som sa veľmi trápil, ale potom to bolo skvelé. Vždy, keď robíš s ľuďmi, vznikajú konflikty, ale myslím, že hostia aj personál boli väčšinou spokojní.

Po štyroch rokoch si sa vrátil pracovne späť do Bratislavy. Prečo?

Celý čas som býval v Bratislave, a keď sa nám narodil prvý syn, cestovanie hore-dole a základné fungovanie bolo ťažké. V roku 2019 som teda prijal ponuku riadiť hotel v Bratislave. Podmienka bola, že dokončím finančný rok v Trenčíne. 

Pandémia zasiahla gastro aj hotelierstvo veľmi silno. Aké sú tvoje skúsenosti?

Na nové miesto som prišiel začiatkom roka 2020 a v marci prišla korona, takže sme veľmi rýchlo museli zavrieť. Študovali sme cash flow a rezervy a prišli sme na to, že musíme časť personálu prepustiť. Bolo to vyše 20 ľudí. Zavreli sme reštauráciu, tá je dodnes zavretá. Zavreté bolo aj wellness.

Už v apríli minulý rok sme vedeli, že príde druhá vlna. Stále sme v mesačnej strate, aj keď sa blížime k nule, a čakáme, čo bude ďalej. Ak je mesačná obsadenosť pod 49 percent, potrebujeme finančnú pomoc od investorov. Bez nich by sme to nezvládli, prežili sme, máme aj nejakú podporu od štátu, lebo si zakladáme na tom, aby sme mali všetko na papieri.

A čo plány do budúcna? Dá sa vôbec počas pandémie v hotelierstve plánovať?

Chcel by som hotel trochu zrekonštruovať. Posledná prerábka bola v roku 2008, takže budova už má nejaký svoj vek. Aktuálne na tom pracujem spolu s jedným architektom, s ktorým budeme návrh prezentovať investorom. Mojím cieľom je rásť. Chcel by som, aby budova bola miestom stretávania aj pre miestnych obyvateľov a obyvateľky. Je to pamiatková budova a bol by som rád, keby bola otvorená pre všetkých ľudí.

Máš za sebou veľmi dlhú cestu, pracovne aj osobne. Cítiš sa ešte ako cudzinec žijúci na Slovensku?

Niekedy áno, inokedy nie. Vždy mi tu bolo super, partnerka stála vždy pri mne a kamarátov beriem ako svoju slovenskú rodinu. Do roka som zistil, že na Slovensku som na správnom mieste. Pocit, že som cudzinec, mám najmä vtedy, keď sa ľudia pýtajú, prečo som tu.

Je to otravné?

Pre mňa nie, chápem, že sú zvedaví, no občas spôsob, akým sa to opýtajú, typu –  a prečo si tu? Veď v Brazílii je oveľa lepšie. Aj keď tam nikdy neboli. Občas mi prekáža spôsob komunikácie, ale tým, že robím s ľuďmi, som sa to naučil odfiltrovať. Jediné, čo je otravné, je to, že musím každých desať rokov chodiť na cudzineckú políciu.

S touto inštitúciou nemal zatiaľ nikto, s kým som hovorila, pozitívnu skúsenosť.

Keď boli ešte v Petržalke, boli časy, keď som prichádzal o pol piatej ráno a odchádzal o šiestej večer. Okrem toho tam vtedy nikto nehovoril anglicky. Ako cudzinec, ktorý nehovorí po slovensky, v roku 2008 som na cudzineckej polícii nebol schopný urobiť nič. Čakali sme celé hodiny v daždi, na snehu, počas horúčav. Úradníci boli nahnevaní a pozerali na nás doslova ako na mimozemšťanov. A ešte tam boli momenty, keď sa ľudia predbiehali. 

Minulý rok som bol v nových priestoroch a bol tam úplne iný spôsob fungovania. Nový tím bol veľmi milý, musím povedať, že veľká zmena. Zrejme som trafil dobrý kolektív. Bol tam človek, ktorý už vonku všetko koordinoval, pýtal sa, kam idem, čo potrebujem, odpovedali na otázky a videl som, že naozaj chcú pomôcť. Prišiel som domov užasnutý, že tam chcem ísť znova.

Cudzineckú identitu ti pripomínajú viac Slováci?

Áno. Ja si to ani neuvedomujem, mám svoj život, rodinu a prácu, bežne sa nezamýšľam, že nie som Slovák. Iba vtedy, keď sú voľby a nemôžem voliť. Chýba mi to. Hoci je pravda, že pri posledných parlamentných voľbách som bol v podstate rád, že si nemusím nikoho vyberať. Príde mi to trošku nefér, mám tu trvalý pobyt, som tu 13 rokov, platím tu dane a nie málo, prispievam na sociálny systém tohto štátu, ale človeka, ktorý by ma mal reprezentovať v parlamente, zvoliť nemôžem. Rozumiem, že každá krajina má svoje zákony, ale zase tu nežije toľko cudzincov, ktorí by výrazne ovplyvňovali politiky štátu. Som rád, že som mohol aspoň voliť v komunálnych voľbách.

Voliť v parlamentných voľbách by si mohol jedine vtedy, ak by si mal slovenské občianstvo.

Nie sme zobratí a pravdupovediac ten slovenský pas mi k životu až tak nechýba. Keď ideme na letisko, tak ja idem na jednu stranu a partnerka na druhú. Deti si zvyčajne vyberú podľa nálady, s kým pôjdu cez kontrolu. Ja sa považujem za Brazílčana, lebo je to súčasť mňa, aj keď tam nežijem. Ale doma vždy bude tam aj tu.

Nikdy si nemal pocit vykorenenia?

Nie, poznám ale cudzincov, ktorí sa na Slovensku trápia. Mňa tu však nikto nasilu neťahal, chcel som prísť sám. Ak by som sa tu necítil dobre, myslím, že by sme sa o tom doma vedeli otvorene porozprávať. Rodičia mi, samozrejme, chýbajú. Uvedomil som si to počas pandémie. Mám však okolo seba skvelých ľudí.

Viacerí cudzinci a cudzinky aj vo výskumoch hovoria, že Slováci sú k ľuďom zo zahraničia skôr uzavretejší a na začiatku je náročné sa s nimi spriateliť. Ako to robíš ty?

Slováci sú trochu uzavretí, ale zas keď ich človek spozná a je s nimi v kontakte, sú veľmi podobní Brazílčanom. Partnerkini kamaráti sú už moji kamaráti. Prijali ma medzi seba, nie ako plus jeden, ale ako človeka, ktorého chceli spoznať. Dokonca aj rodičia kamarátov nás privítali. K jednej rodine sme chodievali päť rokov na Vianoce, hoci ma na začiatku vôbec nepoznali. Asi to chce mať aj otvorenú myseľ, ja sa nehanbím rozprávať sa s ľuďmi. So spevákom z Billy Barman sme sa spoznali v pôrodnici a teraz máme rozrobený jeden hotelový projekt.

Hovoril si, že tvoja práca v sebe zahŕňa neustálu komunikáciu s ľuďmi, čo občas môže byť frustrujúce. V čom?

Napríklad ak si hostia myslia, že majú právo rozbiť celú izbu a je to v poriadku. No nie, doma to nerobíte, tak prečo na hoteli? Musím myslieť na to, že spokojní musia byť hostia, ale zároveň aj personál. Mám v tíme nízko- aj vysokokvalifikovaných ľudí a so všetkými treba nájsť spoločnú reč. Občas je to až psychológia, ako komunikovať s ľuďmi. Keď viem, že niečo funguje, a vidím, že sa to nedodržiava, vie to byť frustrujúce, pretože po korone sa ráta každé euro. Viesť hotel je neustály proces a ak sa jeden krok z neho sa nedodrží, väčšinou sa to končí nespokojnosťou klienta. To ma potom mrzí.  

V hotelierstve si od roku 2002, už vieš odhadnúť, aký typ ľudí chodí?

Áno. Biznis klient príde po šiestej večer na check-in, spí, raňajkuje, odchádza. Keď príde rodina s deťmi, čakáme veľa otázok, kam sa dá ísť s deťmi, či Prešporáčik jazdí alebo nejazdí a koľko stojí. Turisti sa tiež pýtajú tie isté otázky, či existuje v Bratislave miesto, kde sú všetky informácie, od podnikov po festivaly. Takmer nikdy nechcú odísť z izby načas, ale to aj ja robím.  

To isté platí pri kolegoch. Vždy je tam jeden nahnevaný zo života, jeden, čo najprv musí o svojom živote všetko povedať, až potom ide pracovať, ďalej je tam klebetný človek a podobne.

Čo myslíš, čo by povedali tvoji zamestnanci o tebe ako o riaditeľovi?

Podľa toho, koho by si sa spýtala. Staršie ročníky by so mnou možno nesúhlasili. Myslím, že asi 80 percent z nich by povedalo, že sa snažím ich vypočuť a analyzovať situáciu. Môžem mať akúkoľvek pozíciu, ale bez tímu nie som nikto. Dúfam, že to aj oni tak vnímajú. Skúsenosti až tak na túto prácu netreba, všetko sa dá naučiť, ale dobrý tím ľudí je nevyhnutný. A ešte mať rád ľudí.

Majú klienti veľmi čudné požiadavky?

Ja už neviem, čo je čudné. Ale asi majú, stále ma niekto dokáže prekvapiť. Už sa nás aj pýtali, či môžu prísť s nejakými zvláštnymi zvieratami. Ďalší od nás chceli 100 ruží na izbu, iní zas potrebovali 50 kusov malých uteráčikov. Jedna známa speváčka napríklad odmietla komunikovať s ostatnými zamestnancami, len so mnou. Umelci sa často pýtali, či vieme zohnať trávu alebo niečo iné.

Nikdy nemali slovenskí zamestnanci problém s tým, že im šéfuje cudzinec?

Skôr bol problém, že im šéfuje niekto mladší. Väčšinou sa z toho tešili.

Keď ideš na dovolenku do hotela, čo si všímaš ako prvé?

Už sa snažím nechodiť, aby som sa hneď nenahneval. Mám už profesijnú deformáciu, všímam si všetko od prvého momentu. Partnerka už prevracia očami, keď prídem na izbu a pozerám, či aj pod posteľou je čisto. Odkedy máme deti, skôr si prenajímame dovolenkové byty alebo domy.

Ak by som išiel do hotela, hľadal by som menší hotel, lebo už viem, že sú schopní garantovať väčšiu čistotu než hotel s tristo izbami.

Aký si hosť?

Myslím, že som dobrý zákazník. Ak niečo nefunguje alebo je špinavé, dávam spätnú väzbu, no komunikujem pokojne. Keď prídem na izbu, ako prvé odložím prikrávku z postele. Je to dekorácia, no reálne to niektoré hotely po každom hosťovi nečistia, u nás, samozrejme, áno. Sú to náklady navyše.