Cudzinci žijúci na Slovensku - do akej miery sa od nich dištancujeme?

Ivana Rapoš Božič Ivana Rapoš Božič | 19.09.2020 |
Cudzinci žijúci na Slovensku - do akej miery sa od nich dištancujeme? Aron Mitu počas Parády na Dobrom trhu 2020, foto: Michal Babinčák

Nadácia Milana Šimečku si v júni 2020 nechala vypracovať agentúrou Focus prieskum, ktorého cieľom bolo podrobnejšie zmapovať, do akej miery prichádzajú slovenskí občania do kontaktu s cudzincami, ktorí žijú na Slovensku, a aké sú ich postoje k nim. Prieskum zisťoval, koľko cudzincov žijúcich na Slovensku poznajú slovenskí občania osobne, koľko cudzincov poznajú sprostredkovane, teda ako verejne známe osoby v rôznych oblastiach verejného života, do akej miery cudzincom dôverujú a aká je miera ich sociálneho dištancu voči cudzincom pochádzajúcim zo špecifických krajín. Prieskum bol realizovaný na reprezentatívnej vzorke 1 009 občanov Slovenska rôznych národností a prináša viacero nových zistení o dynamike vzťahov a postojov k cudzincom v slovenskej spoločnosti.

Koľko cudzincov žijúcich na Slovensku poznáme osobne? Koľko verejne známych cudzincov poznáme?

Počet cudzincov žijúcich na Slovensku v posledných rokoch stabilne rastie. Podľa údajov z júna 2020 žije na Slovensku 145 940 ľudí s iným ako slovenským štátnym občianstvom, pričom toto číslo je o 15 522 vyššie ako v rovnakom období predchádzajúceho roka.[1] Podiel cudzincov na celkovej populácii Slovenska tak aktuálne predstavuje približne 2,7 %. Štatisticky tak toto číslo znamená, že z každých sto ľudí, ktorých na Slovensku poznáme, by priemerne dvaja až traja mali pochádzať z inej krajiny. V praxi sa však medziľudské vzťahy neriadia štatistickými modelmi a nie všetci občania Slovenska majú rovnaké šance nadviazať kontakt s cudzincami. Môže im v tom brániť napríklad jazyková bariéra, neprítomnosť cudzincov v ich mieste bydliska alebo v ich sociálnom či pracovnom prostredí, ale aj predsudky. Ako to teda vyzerá s osobnými známosťami medzi slovenskými občanmi a cudzincami žijúcimi na Slovensku v skutočnosti?

Podľa prieskumu agentúry Focus z júna 2020 skoro polovica respondentov (47,3 %) nepozná osobne ani jedného cudzinca alebo cudzinku žijúcu na Slovensku. Niečo viac ako tretina (34,3 %) respondentov pozná jedného až piatich cudzincov, 7,5 % respondentov pozná 6 až 10 cudzincov a len 4 % respondentov poznajú viac ako 11 cudzincov. Aspoň jedného cudzinca alebo cudzinku žijúcu na Slovensku tak osobne pozná 45,2 % respondentov. 7,5 % respondentov na túto otázku nevedelo odpovedať. 

Niektorí ľudia nepoznajú osobne žiadnu osobu, ktorá pochádza z inej krajiny a žije na Slovensku, iní takéto osoby poznajú. Ako je to vo vašom prípade? Koľko ľudí pochádzajúcich z iných krajín, ktorí žijú na Slovensku, poznáte vy osobne, teda stretávate ich alebo sa s nimi rozprávate? 

(N = 1009)

Najväčší podiel respondentov, ktorí nepoznajú osobne žiadnych cudzincov žijúcich na Slovensku, je vo vekovej kategórii 65 a viac rokov (61,1 %). Tento podiel je však relatívne vysoký vo všetkých vekových kategóriách a v žiadnej vekovej kategórii neklesol pod 40 %. Naopak, najvyšší podiel respondentov, ktorí cudzincov poznajú osobne, je v nižšom a vo vyššom strednom veku: 50,3 % respondentov vo veku 35-44 rokov a 50,6 % respondentov vo veku 45-54 rokov pozná aspoň jedného cudzinca alebo cudzinku žijúcu na Slovensku. Najvyšší podiel respondentov, ktorí poznajú 11 a viac cudzincov, je naopak vo vekovej kategórii 25 až 34 rokov (7,9 %). 

Podiel respondentov, ktorí osobne poznajú cudzincov žijúcich na Slovensku (rozdelenie podľa veku respondentov a počtu cudzincov)

(N = 1009)

Najviac respondentov, ktorí osobne nepoznajú žiadnych cudzincov žijúcich na Slovensku, žije v Banskobystrickom kraji (54,6 %). Naopak, najväčší podiel respondentov, ktorí poznajú osobne aspoň jedného cudzinca alebo cudzinku, žije v Košickom kraji (56,8 %). V Bratislavskom kraji žije najvyšší podiel respondentov, ktorí osobne poznajú 11 a viac cudzincov (7,4 %), pričom najnižší počet takýchto respondentov žije v Trenčianskom kraji (0,7 %).

Podiel respondentov, ktorí osobne poznajú cudzincov žijúcich na Slovensku (rozdelenie podľa krajov a počtu cudzincov) 

Kraj

0 (žiadneho)

>1 (aspoň jedného)

1 až 5

6 až 10

11 a viac

nevie

Bratislavský 

45,1%

55,0%

38,4%

9,2%

7,4%

0,0%

Trnavský 

50,7%

38,6%

29,9%

5,8%

2,9%

10,7%

Trenčiansky

50,0%

44,7%

37,2%

6,8%

0,7%

5,3%

Nitriansky

52,8%

45,3%

31,9%

6,9%

6,5%

1,9%

Žilinský

49,2%

38,3%

30,9%

5,1%

2,3%

12,5%

Banskobystrický

54,6%

43,5%

36,6%

4,7%

2,2%

2,0%

Prešovský

45,8%

38,4%

24,0%

10,0%

4,4%

15,8%

Košický

33,1%

56,8%

45,6%

5,8%

5,4%

10,0%

(N = 1009)

Koľko verejne známych cudzincov poznáme?

Na to, aby sme si uvedomovali prítomnosť cudzincov žijúcich na Slovensku, ich nemusíme nutne poznať iba osobne. Ich prítomnosť môžeme vnímať aj pri sledovaní ich aktivít v rôznych oblastiach verejného života, akými sú napríklad kultúra a umenie, politika, šport alebo médiá. Miera zapojenia cudzincov do verejného života je zároveň dôležitým indikátorom celkového spoločenského nastavenia voči etnickej a kultúrnej rozmanitosti - čím je spoločnosť voči rozmanitosti otvorenejšia, tým jednoduchšie je pre cudzincov presadiť sa vo verejnom živote. 

Miera zapojenia cudzincov žijúcich na Slovensku do rôznych oblastí verejného života doteraz nebola predmetom bližšieho skúmania. Nevieme preto povedať, koľko cudzincov žijúcich na Slovensku sa verejne angažuje a v akých oblastiach. Z výskumov, ktoré sa tejto témy dotkli aspoň okrajovo, však vyplýva, že to cudzinci pri zapájaní sa do slovenského verejného života často nemajú jednoduché. Najväčšie prekážky sú pre nich nedostatočná informovanosť o veciach verejných a jazyková bariéra, ktorá často pretrváva dlhodobo vďaka nedostatku podporných mechanizmov pri učení sa slovenského jazyka.[2] Aj napriek týmto bariéram však cudzinci v čoraz väčšej miere spoluvytvárajú verejný život na Slovensku. Nasvedčuje tomu aj narastajúce zapojenie cudzincov a cudziniek pri realizácii rôznych kultúrnych a umeleckých aktivít v rámci festivalu [fjúžn]. Koľko verejne známych cudzincov žijúcich na Slovensku poznajú občania Slovenska v rôznych oblastiach verejného života?

Z prieskumu agentúry Focus z júna 2020 vyplýva, že len malá časť populácie vníma prítomnosť cudzincov v slovenskom verejnom priestore. Len v rámci jednej zo štyroch oblastí verejného života - v oblasti športu - presiahol podiel respondentov, ktorí poznajú aspoň jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku v tejto oblasti, 50 %. Konkrétne, 50 % respondentov pozná jedného až piatich cudzincov známych v oblasti športu a 5,5 % respondentov pozná takýchto cudzincov viac ako šesť. Šport je tak zároveň jediná oblasť verejného života, v rámci ktorej presiahol podiel respondentov, ktorí poznajú aspoň jedného známeho cudzinca alebo cudzinku, podiel tých, ktorí nepoznajú ani jedného (55,5 % pozná, 40,3 % nepozná). V oblasti kultúry a umenia vyše polovica respondentov nepozná ani jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku (54 %), kým len niečo viac než jedna tretina respondentov (38 %) pozná jedného až piatich takýchto cudzincov a 4,1% respondentov ich pozná viac ako šesť. V oblasti médií je tento pomer ešte nepriaznivejší. Kým skoro dve tretiny respondentov (65,2 %) nepoznajú žiadnych verejne známych cudzincov v médiách (napr. ako novinárov, moderátorov, komentátorov, hlásateľov a pod.), len niečo vyše jednej štvrtiny respondentov (28,1 %) takýchto cudzincov pozná jedného až piatich a len 2,8 % respondentov ich pozná viac ako šesť. Najmenej cudzincov poznajú respondenti v oblasti politiky, kde 79,4 % respondentov nepozná žiadnych cudzincov známych v politike, kým len 14,9 % respondentov pozná takýchto cudzincov jedného až piatich a 1,5 % respondentov ich pozná viac ako šesť. Aj keď tieto výsledky nevypovedajú o reálnom počte cudzincov zapojených do verejného života na Slovensku, ktorý môže byť v skutočnosti vyšší, podávajú dôležitý obraz o ich viditeľnosti vo verejnom priestore, ktorá je, ako výsledky prieskumu naznačujú, skôr nízka.

Niektorí ľudia nepoznajú žiadnu verejne známu osobu, ktorá žije na Slovensku, ale pochádza z inej krajiny, iní takéto osoby poznajú. Ako je to vo Vašom prípade? Koľko verejne známych osôb, ktoré pochádzajú zo zahraničia a žijú na Slovensku, poznáte či už z rôznych médií alebo osobne v kultúre, v politike, v športe a v médiách?

(N = 1009)

To, koľko verejne známych cudzincov respondenti poznajú, súvisí aj s ich vzdelaním. Výsledky prieskumu ukazujú, že čím vyššie vzdelanie respondenti dosiahli, tým je väčšia pravdepodobnosť, že budú poznať aspoň jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku. Výnimkou je oblasť médií, kde je podiel respondentov, ktorí poznajú aspoň jedného verejne aktívneho cudzinca alebo cudzinku v tejto oblasti a dosiahli dva najvyššie stupne vzdelania (stredoškolské s maturitou a vysokoškolské), približne rovnaký, 36 % a 35,4 %. V oblasti kultúry a športu, kde je rozptyl podľa vzdelania najvýraznejší, je rozdiel medzi podielom respondentov so základným a vysokoškolským vzdelaním až 25 percentuálnych bodov. 

Podiel respondentov, ktorí poznajú aspoň jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku (rozdelenie podľa oblastí verejného života a vzdelania respondentov)

(N = 1009)

Do akej miery dôverujeme cudzincom žijúcim na Slovensku?

Na to, aby spoločnosť fungovala ako celok, je potrebné, aby si ľudia medzi sebou dôverovali. Medziľudská dôvera nám umožňuje spoľahnúť sa na to, že sa ľudia budú správať očakávaným spôsobom, a vytvára tak dôležitý predpoklad pre budovanie vzťahov a celkovú súdržnosť v spoločnosti. Nedôvera a podozrievavosť naopak vedú k zvyšovaniu sociálneho napätia a k fragmentácii spoločnosti na menšie celky, a vytvárajú tak živnú pôdu pre nárast vplyvu extrémistických skupín.[3] 

Medziľudskú dôveru môžeme ďalej rozdeliť na partikulárnu a všeobecnú dôveru. Partikulárnu dôveru pociťujeme k známym osobám, akými sú napríklad naši rodinní príslušníci, priatelia alebo susedia. Všeobecná́ dôvera je omnoho abstraktnejšia. Pociťujeme ju voči ľuďom ako takým, a to bez toho, aby sme ich poznali osobne. Všeobecná dôvera tak reguluje naše postoje napríklad k spoluobčanom, ľuďom, ktorých náhodne stretneme na ulici, alebo k cudzincom.[4] 

Väčšinou však nedôveruje všetkým ľuďom okolo seba v rovnakej miere. A to platí ako v prípade partikulárnej, tak aj všeobecnej dôvery. Partikulárnu dôveru si utvárame na základe osobných skúseností s ľuďmi, ktorých poznáme. Ak nás niekto v minulosti sklamal, budeme mu s najväčšou pravdepodobnosťou dôverovať v budúcnosti o niečo menej. S všeobecnou dôverou to však funguje trochu inak. Keďže sa pri utváraní všeobecnej dôvery nemôžeme spoliehať na osobné skúsenosti, prichádzajú na rad predstavy, ktoré máme o ľuďoch okolo nás, a to nielen ako o jednotlivcoch, ale aj ako o príslušníkoch rôznych náboženských, etnických, sociálnych, profesijných alebo iných skupín. Inak povedané, to, do akej miery dôverujeme ľuďom, ktorých osobne nepoznáme, nemá nič spoločné s ich charakterom, ale skôr s našimi predstavami o nich. 

Mieru všeobecnej dôvery voči cudzincom žijúcim na Slovensku merala agentúra Focus pre Nadáciu Milana Šimečku už aj v rokoch 2018 a 2019. Na základe predchádzajúcich prieskumov tak vieme povedať, že dôvera voči cudzincom je skôr nízka, pričom občania Slovenska majú väčšiu tendenciu dôverovať cudzincom z krajín EÚ ako tým, ktorí pochádzajú z krajín mimo EÚ. Cudzincom z EÚ žijúcim na Slovensku dôverovala v roku 2019 o niečo viac ako jedna tretina respondentov (35 %), zatiaľ čo menej ako dve tretiny respondentov (60,7 %) im nedôverovalo. Cudzincom z krajín mimo EÚ žijúcim na Slovensku dôverovala len približne šestina respondentov (17,3 %), zatiaľ čo viac ako tri štvrtiny respondentov (78,2 %) im nedôverovalo. Podiel respondentov, ktorí cudzincom nedôverujú, navyše medzi rokmi 2018 a 2019 narástol, a to o 4,8 % v prípade cudzincov, ktorí pochádzajú z EÚ, a o 8,8 % v prípade cudzincov z krajín mimo EÚ.

Tieto výsledky je však nutné uviesť do širšieho kontextu. Miera medziľudskej dôvery je totiž v slovenskej spoločnosti všeobecne veľmi nízka, a to nielen voči cudzincom ako špecifickej skupine, ale aj voči iným neznámym ľuďom žijúcim na Slovensku. Podľa výsledkov medzinárodného prieskumu Eurobarometer z roku 2018 sa Slovensko v európskom porovnaní umiestnilo ako krajina s najnižšou mierou medziľudskej dôvery: iba 23 % respondentov súhlasilo s výrokom, že väčšine ľudí na Slovensku sa dá dôverovať. Priemer krajín EÚ bol 47 % a v krajine s najvyššou mierou medziľudskej dôvery, vo Fínsku, ostatným obyvateľom krajiny dôverovalo až 85 % respondentov.[5] V snahe získať presnejšiu predstavu o tom, či občania Slovenska dôverujú cudzincom vo väčšej alebo v menšej miere ako iným obyvateľom Slovenska tak tento rok Nadácia Milana Šimečku zadala agentúre Focus iný typ otázky, ktorý mieru dôvery voči cudzincom meria aj v kontexte všeobecnej medziľudskej dôvery na Slovensku. Do akej miery dôverujú občania Slovenska cudzincom a cudzinkám žijúcim na Slovensku? A aký vplyv má na mieru ich dôvery fakt, či človek pochádza zo Slovenska alebo z inej krajiny?

Výsledky prieskumu ukazujú, že väčšia časť slovenskej populácie je nastavená cudzincom nedôverovať. S výrokom, že väčšine cudzincov a cudziniek žijúcich  na Slovensku je možné dôverovať, nesúhlasila polovica respondentov (50,1 %), pričom 42,4 % respondentov s týmto výrokom súhlasilo a 7,6 % respondentov sa nevedelo vyjadriť. 

Väčšine cudzincov a cudziniek, ktorí žijú na Slovensku, možno dôverovať.

(N = 1009)

Výsledky prieskumu ďalej ukazujú, že občania Slovenska dôverujú výrazne viac svojim krajanom ako cudzincom. Kým len približne tretina respondentov (34,1 %) súhlasila s výrokom “neznámemu cudzincovi alebo cudzinke by som dôveroval/a v rovnakej miere ako akémukoľvek inému neznámemu človeku zo Slovenska”, skoro dve tretiny respondentov (62,4 %) s týmto výrokom nesúhlasili a 3,5 % respondentov sa nevedelo vyjadriť. Veľmi podobne zhodnotili respondenti aj výrok “vo všeobecnosti dôverujem cudzincom a cudzinkám rovnako ako ľuďom zo Slovenska”. Kým len o niečo viac ako tretina respondentov (36,1 %) s týmto výrokom súhlasila, menej ako dve tretiny respondentov (60,7 %) s týmto výrokom nesúhlasili a 3,2 % respondentov sa nevedelo vyjadriť. V prípade oboch výrokov je zároveň zaujímavé pozrieť sa na silu postoja, teda podiel respondentov, ktorí vybrali krajné možnosti vôbec nesúhlasím alebo úplne súhlasím. V oboch prípadoch je podiel respondentov, ktorí s výrokom vôbec nesúhlasia, približne päťnásobný ako podiel respondentov, ktorí s výrokom úplne súhlasia. 

Neznámemu cudzincovi alebo cudzinke by som dôveroval/a v rovnakej miere ako akémukoľvek inému neznámemu človeku zo Slovenska.

(N = 1009)

Vo všeobecnosti dôverujem cudzincom a cudzinkám rovnako ako ľuďom zo Slovenska.

(N = 1009)

Akú mieru sociálneho dištancu pociťujeme k cudzincom zo špecifických krajín?

Cudzinci žijúci na Slovensku pochádzajú z krajín EÚ, ako aj z krajín mimo EÚ. Tri najpočetnejšie skupiny cudzincov pochádzajúcich z krajín EÚ sú v súčasnosti občania Česka, Maďarska a Rumunska. Tri najpočetnejšie skupiny cudzincov pochádzajúcich z krajín mimo EÚ sú v súčasnosti občania Ukrajiny, Srbska a Vietnamu.[6] Len v samotnej Bratislave však žili začiatkom roka 2020 cudzinci z viac ako 140 krajín.[7] Na túto skupinu ľudí sa tak nedá nahliadať ako na jednoliatu masu. Nielenže pochádzajú z rôznych krajín, ale líšia sa aj z hľadiska veku, vzdelania, náboženského vyznania a v neposlednom rade aj odlišnými záujmami a životnými skúsenosťami. Napriek tomu však väčšina prieskumov, ktoré merajú postoje voči cudzincom, meria postoje voči tejto skupine ako takej. V medzinárodných, ako aj domácich prieskumoch sa tak môžeme stretnúť s otázkami, ktoré zisťujú mieru sociálneho dištancu voči cudzincom bez toho, aby ďalej špecifikovali, o aké skupiny cudzincov ide. Výsledky takýchto prieskumov preto nemajú veľkú výpovednú hodnotu, pretože každý respondent si pod termínom cudzinec môže predstaviť človeka z inej krajiny. Zo sociologických výskumov o vytváraní symbolických hraníc pritom vieme, že postoje k cudzincom sú často utvárané práve na základe ich krajiny pôvodu a ďalších charakteristík, akými sú napríklad náboženské vyznanie alebo legálny status.[8] Aj keď tieto charakteristiky cudzincov nedefinujú - predstavujú len zopár z možných repertoárov, na základe ktorých si cudzinci vytvárajú svoju identitu - v očiach domácich však často práve národnosť a náboženské vyznanie cudzincov dávajú vzniknúť pocitom kultúrnej blízkosti alebo naopak vzdialenosti.

V snahe prehĺbiť poznatky o postojoch k cudzincom v slovenskej spoločnosti tak Nadácia Milana Šimečku zaradila do prieskumu aj dve otázky zamerané na zisťovanie miery sociálneho dištancu k cudzincom pochádzajúcim zo špecifických krajín. Najprv bola respondentom položená otázka, do akej miery by pre nich bolo prijateľné alebo neprijateľné, ak by sa cudzinec alebo cudzinka zo špecifickej krajiny stal ich susedom alebo susedkou. Následne sa respondenti mali vyjadriť, do akej miery by pre nich bolo prijateľné alebo neprijateľné, ak by sa takýto cudzinec alebo cudzinka stal manželom alebo manželkou ich detí. Respondenti mali k dispozícii sedembodovú škálu, na ktorej jednotka znamenala, že by pre nich bola takáto situácia úplne neprijateľná, a sedmička znamenala, že by pre nich naopak takáto situácia bola úplne prijateľná. Akú mieru sociálneho dištancu pociťujú občania Slovenska k cudzincom zo špecifických krajín?

Výsledky prieskumu agentúry Focus z júna 2020 ukazujú, že miera sociálneho dištancu pociťovaného k cudzincom sa líši ako s prihliadnutím na blízkosť kontaktu (susedstvo vs. rodina), tak aj s prihliadnutím na krajinu pôvodu a ďalšie charakteristiky cudzincov (či napríklad ide o moslimov alebo utečencov). Základné porovnanie, pri ktorom sme vzali do úvahy priemernú hodnotu sociálneho dištancu pociťovaného k tej-ktorej skupine cudzincov, ukazuje, že pre respondentov by bolo vo všeobecnosti prijateľnejšie prichádzať do kontaktu s cudzincami v prostredí susedstva ako rodiny. Tento výsledok nie je prekvapivý, keďže jedným zo základných predpokladov pri meraní sociálneho dištancu je, že jeho miera sa môže zvyšovať, čím je kontakt osobnejší. Porovnanie ďalej ukazuje, že v prípade všetkých ôsmich skupín cudzincov spomenutých v prieskume sa priemerné hodnoty sociálneho dištancu pohybujú skôr v stredných a spodných častiach škály. Inými slovami, ak by respondenti mali prísť do styku s cudzincami či už v prostredí susedstva alebo rodiny, boli by ohľadom takéhoto kontaktu v priemere buď ambivalentní, alebo by ho považovali skôr za neprijateľný. Určitú výnimku z tohto trendu predstavuje kontakt s cudzincami z USA a z Ukrajiny v prostredí susedstva, kde priemer mierne presahuje stredovú hodnotu škály a tento výsledok naznačuje, že respondenti by takýto kontakt v priemere považovali skôr za prijateľný.

Priemerná miera sociálneho dištancu pociťovaná voči cudzincom zo špecifických krajín v prostredí susedstva a v prostredí rodiny.

(N = 1009)

Keď sa pozrieme na porovnanie pozornejšie, zistíme, že v prostredí susedstva by respondenti považovali za najprijateľnejší kontakt s cudzincami z Ukrajiny a v prostredí rodiny naopak s cudzincami z USA. Krivka grafu ďalej naznačuje, že v porovnaní s ostatnými skupinami by bol pre respondentov pomerne prijateľnejší aj kontakt s cudzincami z Vietnamu, aj keď skôr v prostredí susedstva ako v prostredí rodiny. Naopak najmenej prijateľný by bol pre respondentov kontakt s moslimami zo Saudskej Arábie, a to v oboch prostrediach. Možným vysvetlením týchto rozdielov je, že Slováci sú na prítomnosť Američanov, Ukrajincov a Vietnamcov zvyknutí v oveľa väčšej miere ako na prítomnosť ľudí z Afganistanu, Kene, Saudskej Arábie alebo Sýrie. Podľa jednej z najvplyvnejšej teórie o postojoch, tzv. kontaktnej teórií, sa postoje k rôznym skupinám majú tendenciu zlepšovať v prípade, že medzi skupinami prebieha zmysluplný kontakt.[9] Je však možné predpokladať, že rolu hrá aj náboženské vyznanie cudzincov, ktoré bolo v prípadne niektorých skupín spomenuté explicitne (moslim zo Saudskej Arábie a moslim z Nemecka) a v prípade iných mohlo byť súčasťou predpokladov (Afganistan a Sýria sú prevažne moslimské krajiny). Práve miera sociálneho dištancu voči moslimom na Slovensku za posledných desať rokov výrazne vzrástla, pričom príčiny tohoto nárastu je možné hľadať predovšetkým v podnecovaní strachu a odporu voči migrantom z moslimských krajín a spájaním islamu s terorizmom, ktoré sa stalo súčasťou politickej rétoriky na Slovensku.[10]

Podrobnejšie výsledky, ktoré zachytávajú aj silu postojov, zároveň ukazujú, že skoro vo všetkých prípadoch je podiel respondentov, ktorí by považovali prítomnosť cudzincov zo zmienených krajín za úplne neprijateľnú, výrazne vyšší ako podiel tých, ktorí by ju považovali za úplne prijateľnú. Výnimku z tohto trendu je možné pozorovať len vo vzťahu k cudzincom z Ukrajiny a z USA v prostredí susedstva, kde sú oba najsilnejšie postoje zastúpené rovnako. Z výsledkov tak vyplýva, že približne každý tretí občan alebo občianka Slovenska by tak považovali prítomnosť cudzincov zo Saudskej Arábie, z Afganistanu alebo zo Sýrie vo svojom susedstve za úplne neprijateľnú. V prostredí rodiny by bol tento podiel ešte vyšší. Približne každý druhý občan alebo občianka Slovenska by považovali situáciu, v ktorej by si ich dieťa vzalo za manžela alebo manželku cudzinca alebo cudzinku zo Saudskej Arábie, Afganistanu alebo Sýrie, za úplne neprijateľnú. 

Do akej miery by bola pre vás prijateľná alebo neprijateľná nasledujúca situácia? Ak by sa stal vaším susedom alebo vašou susedkou: 

(N = 1009)

Do akej miery by bola pre Vás prijateľná alebo neprijateľná nasledujúca situácia? Ak by si Vaše dieťa zobralo za manžela/manželku:

(N = 1009)

Kedy nastane koniec sociálneho dištancu voči cudzincom?

Výsledky prieskumu agentúry Focus priniesli viacero zistení o dynamike vzťahov a postojov k cudzincom v slovenskej spoločnosti. Medzi najdôležitejšie zistenia patrí, že skoro polovica populácie so slovenským občianstvom nepozná ani jedného cudzinca alebo cudzinku žijúcu na Slovensku. V kontexte debát o sociálnom dištanci tak tento výsledok môžeme považovať za nepriaznivý, pretože naznačuje, že iba každý druhý Slovák alebo Slovenka prichádzajú do kontaktu s cudzincami priamo a majú tak šancu si vytvoriť postoj k nim na základe osobnej skúsenosti. Zvyšok populácie si obraz o cudzincoch vytvára iba sprostredkovanie, teda na základe informácií, ktoré získajú od svojich známych alebo z verejne dostupných zdrojov, akými sú napríklad médiá. Prekonávaniu sociálneho dištancu voči cudzincom nepomáha ani fakt, že viditeľnosť cudzincov vo verejnom živote je veľmi nízka. Prieskum odhalil, že len v jednej zo štyroch oblastí verejného života na Slovensku – v oblasti športu – je podiel ľudí, ktorí poznajú aspoň jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku vyšší ako podiel tých, ktorí nepoznajú žiadneho. V oblasti kultúry a umenia, médií a politiky je tento vzťah opačný a väčšina ľudí v týchto oblastiach nepozná ani jedného verejne známeho cudzinca alebo cudzinku. V praxi tak toto zistenie znamená, že nielenže polovica slovenskej populácie neprichádza do styku s cudzincami priamo, ale aj ich nepriamy kontakt s nimi je limitovaný. Prieskum sa takisto venoval otázke všeobecnej dôvery, teda dôvery, ktorú pociťujeme k ľuďom, ktorých osobne nepoznáme. Zistenia ukázali, že dôvera k cudzincom na Slovensku je skôr nízka a Slováci majú tendenciu dôverovať skoro dvakrát viac neznámym krajanom ako cudzincom. V neposlednom rade prieskum ukázal, že miera sociálneho dištancu voči cudzincom sa líši v závislosti od blízkosti kontaktu, ako aj od toho, z ktorej krajiny cudzinci pochádzajú. Pre väčšiu časť populácie by bolo prijateľnejšie prichádzať do kontaktu s cudzincami v prostredí susedstva ako v prostredí rodiny. Nižšiu mieru sociálneho dištancu pociťujú slovenskí občania k cudzincom z krajín, ktorých občania na Slovensku žijú vo väčších skupinách (Ukrajina a Vietnam), alebo z krajín, ktorých mediálny obraz je skôr pozitívny (USA). Naopak, vyššiu mieru sociálneho dištancu pociťujú k cudzincom z krajín, z ktorých ich na Slovensku až tak často nestretnú a ktorých národnosť alebo náboženské vyznanie sú vo verejných debatách často negatívne rámcované (Saudská Arábia, Afganistan, Sýria) alebo sa nespomínajú (Keňa). Spôsob, akým krajina pôvodu cudzincov a ich ďalšie charakteristiky, ako napríklad náboženské vyznanie alebo legálny status, vplývajú na pociťovanú mieru sociálneho dištancu, by však bolo treba podrobnejšie preskúmať, a to ideálne s pomocou kvalitatívnych metód, ktoré nám pomôžu porozumieť do väčšej hĺbky tomu, akým spôsobom slovenskí občania vytvárajú symbolické hranice prináležania do slovenskej spoločnosti.

Môžeme teda v kontexte Slovenska hovoriť o konci sociálneho dištancu voči cudzincom? A ak nie, čo treba robiť, aby koniec dištancu niekedy nastal? Výsledky prieskumu naznačujú, že sociálny dištanc voči cudzincom na Slovensku pretrváva, aj keď nie všetci cudzinci ho zažívajú v rovnakej miere. Jedna z možných ciest k jeho postupnému znižovaniu vedie cez podporu vzájomného stretávania sa a nadväzovanie kontaktov medzi cudzincami a slovenskými občanmi. Festival [fjúžn] sa svojimi aktivitami snaží prispievať práve k takémuto stretávaniu sa, aj keď na to, aby sa mu to podarilo v celoslovenskom meradle, by muselo mať každé mesto svoj [fjúžn]. Výzvou pre ďalšie občianske združenia a komunity fungujúce v iných častiach Slovenska a v neposlednom rade aj pre aktívnych cudzincov a cudzinky žijúce na Slovensku je preto vytvárať priestory, kde môže dochádzať k stretnutiam medzi rôznymi obyvateľmi Slovenska a vzájomným interakciám. Ďalšou z možných ciest je podpora cudzincov pri realizácii ich aktivít vo verejnom živote. Práve zvýšenie viditeľnosti cudzincov vo verejnom priestore môže poslať dôležitý spoločenský signál, že cudzinci sa stávajú pevnou súčasťou slovenskej spoločnosti. Budovanie dôvery je ďalšou z možných ciest, aj keď ide o dlhodobý proces a vyžaduje koordinovaný prístup nielen občianskych organizácií, ale aj verejných inštitúcií. V tomto smere by pomohla predovšetkým citlivejšia, objektívnejšia komunikácia o téme migrácie zo strany verejných inštitúcií, médií a predovšetkým politických predstaviteľov. Práve opakované zneužívanie témy migrácie pre politické účely a celková sekuritizácia migrantov v slovenskom politickom diskurze[11]totiž mieru sociálneho dištancu voči cudzincom výrazne prehlbuje. 

------

[1] Úrad hraničnej a cudzineckej polície. Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej Republike. 1. polrok 2020. Dostupné na http://www.minv.sk/swift_data/source/policia/hranicna_a_cudzinecka_policia/rocenky/rok_2020/2020-I.polrok-UHCP-SK.pdf
[2] Hlinčíková, M., Chudžíková, A., Gallová Kriglerová, E., & Sekulová, M. (2014). Migranti v meste. Bratislava: IVO, CVEK.
[3] Gallová Kriglerová, E. (2017). „Dôvera“. Pp. 11-22 in Kvalitatívny výskum hodnôt na Slovensku. Bratislava: CVEK.
[4] Mrva, M. (2019). Fenomén všeobecnej dôvery na Slovensku vo svetle výskumu. Sociológia a spoločnosť 4(1):30-47.
[5] European Comission. (2018). Summary report of the Special Eurobarometer 471: Fairness, inequality and intergenerational mobility. 
[6] Úrad hraničnej a cudzineckej polície. Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej Republike. 1. polrok 2020. Dostupné na http://www.minv.sk/swift_data/source/policia/hranicna_a_cudzinecka_policia/rocenky/rok_2020/2020-I.polrok-UHCP-SK.pdf
[7] Štatistika Úradu hraničnej a cudzineckej polície o počte cudzincov z povoleným pobytom v Bratislave k 31.3.2020. Sprístupnené na vyžiadanie autorky.
[8] Onasch, E. A. (2017). “Lessons on the Boundaries of Belonging: Racialization and Symbolic Boundary Drawing in the French Civic Integration Program.” Social Problems 64(4):577–93.
[9] Pettigrew, Thomas F. (2018). „Future directions for intergroup contact theory and research“. International Journal of Intercultural Relations 32(3):187-199.
[10]Zistenia z výskumu o extrémizme na Slovensku, ktorý realizoval v roku 2017 Inštitút pre verejné otázky, poukazujú na strmý nárast sociálneho dištancu voči moslimov v období medzi rokmi 2008 a 2017. Podiel respondentov, ktorí by považovali prítomnosť Moslimskej rodiny v ich susedstve za neprijateľnú, vzrástol o 41 percentuálnych bodov z 32% v roku 2008 na 73% v roku 2017. Bútorová Z. & Gyarfášová O. (2017). “Názorový a hodnotový profil slovenskej verejnosti v čase vzostupu extrémizmu”. Pp 13-26 in Zaostrené na extrémizmus. Bratislava: IVO.
[11] Kissová, L. (2018). “The Production of (Un)deserving and (Un)acceptable: Shifting Representations of Migrants within Political Discourse in Slovakia”. East European Politics and Societies and Cultures, 32(4):743–766.