Ján Orlovský: Ako štát stále nemáme ujasnené, ako chceme s migráciou pracovať

Karol Sudor Karol Sudor | 01.11.2021 |
Ján Orlovský: Ako štát stále nemáme ujasnené, ako chceme s migráciou pracovať Foto: Noel Rojo

JÁN ORLOVSKÝ (1966) vyštudoval FTVŠ Univerzity Komenského v Bratislave a Ústav medzinárodných vzťahov Karola Rybárika pri Právnickej fakulte UK. Pôsobil v zahraničnej službe Slovenska, z toho sedem rokov ako tajomník na zastupiteľskom úrade SR v USA. Neskôr bol hovorcom a riaditeľom kancelárie predstavenstva Západoslovenskej energetiky. V rokoch 2015 až 2020 ako výkonný riaditeľ viedol Nadáciu otvorenej spoločnosti. Od januára 2021 je riaditeľom migračného úradu.

Toho, kto sleduje hodnotové nastavenie minulých aj súčasných vládnych politikov, muselo vaše vymenovanie za šéfa migračného úradu šokovať. Vyhrali ste síce výberové konanie, ale nezaskočilo aj vás osobne, že ten post dali vám - bývalému šéfovi Nadácie otvorenej spoločnosti? 

Pre mnohých to mohlo byť prekvapenie, ale súviselo to najmä s tým, že rolu toho úradu vnímajú skreslene. Myslia si, že práve náš úrad tvorí migračnú politiku štátu a že o nej aj rozhoduje. To však nie je pravda. V rámci ministerstva vnútra je migračný úrad chápaný len ako jedna z jeho sekcií. Logicky teda plní úlohy, ktoré prídu zhora, čiže boli schválené vládou. 

Aj váš úrad však má právo navrhovať, ako má vyzerať migračná politika. 

Áno, ale nech navrhneme čokoľvek, posledné slovo má vláda. A tej nevieme nič prikázať. Konkrétny príklad – nová koncepcia migračnej politiky na roky 2021 až 2025 mala byť vládou schválená už v marci. Je august a stále sa tak nestalo, hoci ide o dokument, ktorý nemá žiadny dopad na financie štátu, iba rámcuje, čo konkrétne v migračnej politike majú robiť jednotlivé ministerstvá a ďalšie úrady.

Rozumiem, ale tým, ako ste hodnotovo nastavený, je zrejme len otázkou času, kedy prídete s politikmi do sporu. Boris Kollár, Richard Sulík, Robert Fico a ďalší využívajú tému migrantov na získavanie voličských bodov a neraz aj na strašenie.

To ešte neviem odhadnúť. Isté je, že migračná politika u nás dlho vychádzala zo zlých dát, nerozprávalo sa o skutočných číslach, ale o dojmoch a fabuláciách. Vďaka tomu sa migrácia ako taká aj z oficiálnych miest stále vníma viac ako ohrozenie našej krajiny než ako príležitosť. V rámci EÚ sme pritom v podiele cudzincov na celkovom počte obyvateľov tretí od konca – menej ich žije už len v Poľsku a Rumunsku. 

Len čo vás zvolili, Fico v parlamente navrhol, aby poslanci vyjadrili znepokojenie, že migračnú politiku bude zastrešovať „sorosovec“. Okrem Smeru, Hlasu a fašistov, ktorí s ním súhlasili, vás nepodržal prakticky nik zo Sme rodina a zdržalo sa aj 21 poslancov OľaNO. To je celkom jasný signál, že za vami príliš nestoja ani mnohí vládni poslanci.

To je pravda, len treba pripomenúť, že pán Fico koná pokrytecky. Keď som ešte pracoval v Nadácii otvorenej spoločnosti, bola to práve jeho vláda, ktorá nám v 2016 v čase humanitárnej krízy zverila na manažovanie grant vo výške 500-tisíc eur. Iná vec je, že sme to urobili zadarmo a všetky peniaze sme preposlali iným mimovládnym organizáciám. 

Keď teda kosa narazila na kameň, aj Fico vedel urobiť správnu vec. Rovnako sa správal pri potrebe vytvoriť humanitárne transfery, keď tu bolo na dočasný pobyt prijatých 1 047 utečencov. Nedá sa teda povedať, že za Fica sa migrantom nepomáhalo, ako krajina EÚ sme sa predsa nemohli tváriť, že sa nás nedotýka jeden z najväčších globálnych problémov. Škoda, že vo verejných prejavoch na to vždy zabúdal. 

Znamená to, že ostré výroky o migrantoch, ktoré politici demonštrujú pred voličmi, sú často len pózou, aby si ich nepohnevali? Že realita je aj tak iná?

Presne tak. Preto by som chcel, aby sme o migrácii hovorili pravdu, aby sme sa o tomto fenoméne bavili objektívne v zmysle, že sa síce nedá zastaviť, ale dá sa dobre manažovať. Každá krajina si vie predsa stanoviť, na čo ešte má a na čo už nie. 

V žiadnom prípade si však nemôžeme povedať, že v tejto téme nemáme na nič, že nikomu nepomôžeme. Navyše, na Slovensku máme skôr problém s emigráciou ako imigráciou. Ľudia nám z krajiny utekajú a nevracajú sa, určite sa neboríme s náporom migrantov, ktorí by chceli ostať u nás. Vonku žije a pracuje okolo 300-tisíc Slovákov.

Koľko cudzincov žije na území Slovenska?

Na to, že sme päťmiliónová populácia, ide o absolútne zanedbateľné číslo. Legálne ich tu žije asi 150-tisíc, čo sú necelé tri percentá celkovej populácie. Navyše, prevažne ide o bielych kresťanov, teda Srbov a Ukrajincov. Ak teda hovoríme, že vonku je 300-tisíc Slovákov, len na dorovnanie ich počtu by sme potrebovali ďalších 150-tisíc cudzincov. 

Stále platí, že strach z migrácie vyplýva najmä z absentujúcej osobnej skúsenosti s inými kultúrami? Že ak niečo nepoznám, bojím sa toho?

Áno. Potvrdzujú to aj zistenia Centra pre výskum etnicity a kultúry. Komu nechýba osobná skúsenosť, tomu sa mení aj paradigma vnímania cudzincov. Nie je to teda tak, že naši občania sú a priori proti cudzincom a cudzinkám, len o nich často nič nevedia. 

Kto veľa cestuje do zahraničia, obvykle má zmierlivejšie postoje. Jasné, že vždy sa nájdu takí, čo budú černochov a moslimov považovať za menejcenných, ale so zvyškom občanov sa dá pracovať. Dokážu chápať, že všetci sme ľudia, bez ohľadu na farbu pleti. A nemožno nás deliť len na dobrých a zlých.

Roky ste kritizovali líniu Slovenska aj krajín V4 vo vzťahu k utečencom. Čo vám najviac prekážalo? Populizmus?

Najväčšia výhrada smerovala k otázke kvót. Stavali sme sa proti nim, ale skutočná debata v rámci EÚ sa týkala čohosi iného – mechanizmu prerozdeľovania utečencov. Všetky krajiny V4 sa vtedy ostro vymedzili, že im nik nebude rozkazovať, koľko ľudí si majú vziať, a tak sa od toho ustúpilo. 

Téma sa preto posunula do roviny, že existuje čosi ako povinná solidarita. To reflektuje už aj postoj slovenskej vlády, ktorá si teraz môže povedať, čo je ochotná do danej problematiky investovať, koľko chce obetovať a koho konkrétne medzi nás prijať.

Nezdá sa mi, že by v tom mala jasno.

Už však vážne nastal čas, aby sme si v rámci Slovenska povedali, na čo konkrétne máme a čo chceme urobiť. To si žiada otvorenú debatu a do tej sa politikom príliš nechce. Možno aj preto, že sa boria s pandémiou a s ňou súvisiacimi zdravotníckymi či ekonomickými problémami. A tiež s vlastným nastavením spolupráce. V takej atmosfére je ťažké zaoberať sa verejnými politikami, ktoré by neboli kontaminované osobnými animozitami. 

Možno to ignorujú, lebo je to síce dobrá téma na strašenie pred voľbami, ale inak tu žiadny problém s migrantmi nemáme. 

Je to zvláštne. Hoci Slovensko nie je cieľovou krajinou, ľudia majú z cudzincov obavy. Poďme na čísla – v čase utečeneckej krízy 2015 a 2016 u nás požiadalo o azyl len 330, respektíve 146 osôb, v 2020 to bolo 282 ľudí, pričom 177 z nich odišlo ešte skôr, než sa rozhodlo o ich štatúte ochrany. Za ostatných 10 rokov sa počet žiadateľov ani raz nedostal cez 750. Na porovnanie – Slovinsko malo v roku 2020 takmer štyritisíc žiadostí. 

Žiadny obrovský príliv cudzincov nám teda v horizonte najbližších rokov nehrozí. Náš sociálny systém ani výška platov ich neláka. Ak sa totiž niekto rozhodne odísť z domova, lebo sa tam cíti ohrozený, logicky hľadá najlepšiu možnú koncovú krajinu. Presne tak to robili aj naši predkovia, keď odchádzali pracovať a žiť do Ameriky alebo do Argentíny. Chceli ísť tam, kde to bude mať najväčší prínos pre ich rodiny. 

Dnes kritici napádajú, že do Európy utekajú najmä mladí muži. Lenže tak to bolo aj s našimi predkami – koncom 19. a začiatkom 20. storočia utekali za oceán najmä mladí muži. Rodiny ich tam vysielali s cieľom, aby sa tam uchytili, aby potom za nimi mohli prísť aj ostatní. 

Raz sa aj Slovensko môže stať cieľovou krajinou.

A dovtedy by sme si mali urobiť jasno v tom, ako to vtedy chceme mať, teda nastaviť adekvátnu migračnú politiku. Dnes migrantov nezaujímame, čo nám dáva k dispozícii čas na stanovenie jasných pravidiel. Napríklad tak, aby sme sem lákali vysoko kvalifikovanú pracovnú silu. 

Česi aj Poliaci to už robia. Bieloruský IT sektor je prakticky vyprázdnený, lebo tamojší odborníci sa presunuli do Poľska i ďalej do sveta. O to skôr by sme mali mať jasno v tom, kto chýba nám – či technici, či robotníci pre automobilky, zdravotníci, programátori a podobne. Podstatné je, aby táto diskusia bola vedená racionálne a bez vyvolávania vášní. Náš problém je, že sme sa k nej ešte vlastne ani nedostali. 

Mnohí u nás si pod migráciou predstavujú najmä pašerákov a preplnené člny na mori, respektíve príchod islamistov a následný terorizmus. Kto môže za to, že diskusia migrácii sa takto sploštila?

Jedným z dôvodov sú sociálne siete a aj médiá, pre ktoré je atraktívne dávať takéto obrázky a k nim texty o ohrození. Na druhej strane sa málo zdôrazňuje, že vôbec nie sme cieľová krajina a ani tu nemáme komunity ľudí, ktoré by nás mohli ohrozovať. 

Ďalší faktor je pokrytectvo – my sami našu vlastnú migráciu vnímame ako normálnu vec, to len všetci ostatní migrujú s nekalými úmyslami. Keď Slovák migruje za prácou do Nemecka alebo Anglicka, je to v poriadku, lebo chce poctivo „makať“. Keď to isté chce urobiť Nigérijčan, je to zlé, lebo isto len bude ležať na boku a užívať si sociálne dávky. Už zo samotnej ľudskej podstaty pritom vyplýva, že človek chce tvoriť hodnoty a vidieť výsledky svojej práce. 

Raz som sa na Facebooku doťahoval s jednou paňou, ktorá mi tvrdila, že ak pracuje vo Viedni, tak nie je migrantkou, ale iba „gastarbeiterkou“. Ide teda aj o mylné vnímanie pojmov, ktoré nás dostalo do pozície, že ak zaznie slovo migrant, človeku to pripisujeme ako negatívum. 

Veľká kritika zaznieva voči ekonomickým migrantom. 

Pritom práve ekonomickými migrantmi boli naši predkovia, ktorí odchádzali za prácou do už spomínanej Ameriky alebo Argentíny. Nie je na tom nič zlé. 

Druhú skupinu tvoria tí, ktorí utekajú, aby sa zachránili. Utekajú, lebo sú v ohrození života. Málokto si uvedomuje, že každá z týchto skupín sa u nás spravuje iným zákonom. Sú dva – prvý je o pobyte cudzincov na Slovensku a nijako sa netýka tých, čo chcú u nás požiadať o azyl, druhý je zase určený práve žiadateľom o azyl. 

Príklad – ak k nám príde človek z Maroka a chce azyl, nemá šancu dostať ho, ak doma naozaj nie je politicky alebo iným spôsobom prenasledovaný. 

V takom prípade ho náš štát berie ako ekonomického migranta?

Presne tak. A náš štát si môže povedať, či jeho prítomnosť pracovný trh unesie alebo nie. Máme totiž právo si stanoviť svoje kapacity a aj to, či chceme primárne napríklad Ukrajincov a Srbov. V takom prípade Maročan u nás víza a povolenie na pobyt nezíska.

Ako to je s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou, pred politickým či iným prenasledovaním?

Tých sa týka už spomínaný zákon o azyle. Ide najmä o ľudí z Afganistanu, Sýrie, ale aj Turecka. Aj vtedy sa prísne posudzuje, či ľudia majú alebo nemajú nárok na takzvanú medzinárodnú ochranu – buď azyl, alebo doplnkovú ochranu, čo je časovo obmedzená forma azylu. 

Ak sa zistí, že utečencom doma naozaj ide o život, niet čo váhať, azyl treba udeliť. Iná vec je, že Slovensko nie je cieľovou krajinou ani pre túto kategóriu. Žiadateľov o azyl tu máme minimum. Minulý rok ho získali jedenásti, 27 ďalším sme udelili doplnkovú ochranu. V tej väčšej skupine to v praxi znamená, že dva roky sú chránení naším štátom, a následne sa ich situácia každý rok prehodnocuje. 

Práve nárastu týchto čísel sa môžu obávať vaši kritici. 

Nie je na to dôvod. Už môj predchodca mal podobný pohľad, napríklad zaviedol sociálnu prácu do našich azylových táborov. Istým spôsobom bol teda inovátorom. Že sa udeľovalo málo azylov, nebola jeho chyba, nemal to ako ovplyvniť. Ja som na tom rovnako. 

To, že som prevzal post šéfa, neznamená, že sem teraz príde 10-tisíc migrantov žiadať o azyl. Zaujímajú ich najlepšie možné destinácie z pohľadu životov ich rodín, nemajú dôvod ísť k nám. Nárastu počtu žiadateľov by teda nepomohla ani svätožiara nad mojou hlavou, len zvýšená kvalita života na Slovensku, tak aby sa vyrovnala západným krajinám. 

Nemyslel som na nárast počtu žiadostí, ale skôr na to, či nestúpne percento pozitívne vybavených žiadostí o azyl. Presne týmto strašili kritici na Facebooku.

Áno, je to jedna z vecí, ktorá strašila aj pána Fica. Lenže musíme vychádzať zo zákona, ktorý jasne určuje, kto môže u nás získať azyl. Kritériá, vychádzajúce zo Ženevskej konvencie, sa nedajú obísť. Azyl môže získať len človek, ktorý je doma prenasledovaný z hľadiska náboženstva, politiky, sexuálnej orientácie alebo vojnového konfliktu. Ak by sem teda naďalej prichádzali ľudia z regiónov ako doteraz, čísla sa nemajú ako meniť. 

Ani hodnotovým nastavením zamestnancov vášho úradu?

Nie. To, že by niekto mohol brániť úspešnému získaniu azylu, alebo mu falošne napomáhať, je mylná predstava. Výsledné čísla by sa mohli zmeniť len vtedy, keby k nám začali vo veľkom utekať ľudia zo Sýrie či Afganistanu, kde buď trvá, alebo sa obnovuje vojnový konflikt. 

Odkiaľ dnes primárne prichádzajú žiadatelia o azyl?

Z Bangladéša, Maroka a Alžírska. Ľudia odtiaľ sú prevažne ekonomickí migranti, ktorí nárok na azyl nemajú, môže teda požiadať maximálne o pracovné povolenie, to je však už záležitosť iného, nie nášho úradu.

Ako je zabezpečené, aby pracovník vášho úradu rovnako posudzoval situáciu černocha – moslima a belocha – kresťana?

V tomto som bol po príchode na úrad milo prekvapený. Nemal som zo zamestnancov pocit, že by boli hodnotovo nastavení proti migrácii. V istej časti spoločnosti pritom panovalo presvedčenie, že ide o úrad zamorený ľuďmi, ktorí migrantov neznášajú. V skutočnosti ide o profesionálov, ktorí prípady posudzujú nestranne.

Zvyšok je o politických rozhodnutiach vlády – ak sa tá rozhodne, že budeme prijímať výhradne kresťanov, a nie moslimov, náš úrad to nemá ako ovplyvniť. Môžeme apelovať, že rozhodovanie má byť neutrálne, rozhodnú však politické špičky a súdy, pretože aj žiadateľ o azyl má právo na spravodlivý proces.

Neférové je, že slovo moslim sa pre mnohých stalo synonymom slova terorizmus. Skúste kritikom vysvetliť, prečo nemajú cítiť moslimov ako ohrozenie. 

Islam je náboženstvo ako každé iné. Aj s jeho rôznymi odnožami. Rozdiel v porovnaní s kresťanstvom je, že islam nemá na čele nikoho podobného ako kresťania pápeža. O výklade moslimskej viery tak môže rozhodovať každý imám, ktorý si otvorí svoju modlitebňu. Ak je radikál, problém je na svete.

My v Európe máme smolu v tom, že musíme primárne riešiť extrémistických islamistov, ktorí páchajú teroristické útoky. Pravda je však taká, že na svete žije asi 1,6 miliardy moslimov. Tí ani zďaleka nie sú vyznávačmi fundamentálneho islamu. Naopak, sami utekajú pred extrémistami, ktorí zneužívajú moslimskú vieru. Inými slovami, ak niekto uteká z Afganistanu pred Talibanom, nemôžeme ho hádzať do jedného vreca s teroristami. 

Ďalšia vec – každý, kto u nás požiada o azyl, začína na polícii, pričom nasleduje jeho preverovanie rôznymi službami vrátane zahraničných. Nie je to tak, že ktosi príde, rozpovie vymyslený príbeh o prenasledovaní a my mu dáme azyl, aby tu mohol pripravovať samovražedný útok. 

Ako si toho človeka preverujú, keď nemá žiadne doklady?

To sa stáva bežne. Ak niekto tvrdí, že je z konkrétnej oblasti, kde sa mu dejú konkrétne neprávosti, nie je také ťažké zistiť, či je to pravda. Máme odborníkov, ktorí poznajú stav v danej krajine, navyše cielenými otázkami sa dá zistiť, či žiadateľ o azyl tú oblasť naozaj detailne pozná – aké sú tam rieky, cesty, príroda, ako sa volajú námestia či ulice v danom meste a podobne.

Platí čosi ako prezumpcia neviny? Čo ak niečo žiadateľ tvrdí a vy to neviete overiť?

Platí princíp, že sa hľadí na najlepší možný záujem žiadateľa. Ak sú veci, kde nevieme dokázať opak, berieme to tak, že hovorí pravdu. Musí však byť z krajiny, ktorá je naozaj z konkrétnych dôvodov vnímaná ako pre život nebezpečná. 

Opakujem – proces udeľovania azylu u nás je mimoriadne prísny a trvá pomerne dlho. Žiadny Slovák u nás také preverovanie nikdy nezažil. Vo výsledku však znamená udelený azyl aj prejav ľudskej spolupatričnosti, že dokážeme pomôcť niekomu, koho doma prenasledujú a ide mu o život. Ani zďaleka pritom nepomáhame toľkým, koľkým by sme mohli.

Častý argument kritikov znie – ak niekto uteká pred vojnou, prenasledovaním či hladom, prečo neostane v prvej bezpečnej krajine?

Áno, toto počúvam často. Predstavme si, že sa do takejto hraničnej situácie dostaneme my sami. Logicky by sme sa snažili dostať do krajiny, z ktorej by sme mali pocit, že tam dokážeme nájsť nový a dôstojný život. 

Bežné je, že ľudia z Afganistanu či Sýrie utekajú tam, kde už majú svojich známych, kamarátov, susedov, spolužiakov, prípadne vzdialených členov rodiny. Chcú ísť teda tam, kde im má na začiatku kto pomôcť, kde nebudú na všetko sami. Každý, kto sa vydá na cestu do totálneho neznáma, chce na konci vidieť akúsi nádej, že to dobre dopadne. 

Z čoho tí ľudia vychádzajú? O Slovensku nikdy nepočuli. Prečo by teda chceli ostať u nás, keď napríklad o Nemecku vedia oveľa viac? Prečo by sa potom nepokúsili dostať o pár stoviek kilometrov ďalej, kde by to predsa len mohli mať ľahšie? Argument o prvej bezpečnej krajine preto neberiem, nemá oporu v ľudskej podstate. 

Podstatné teda je, že nestačí odísť do bezpečnej krajiny, ale tam, kde je šanca na dôstojný život?

Samozrejme. Často sa hovorí, že pre Sýrčanov je prvou bezpečnou krajinou Turecko. Lenže tam už sú milióny Sýrčanov, ktorí len živoria. Naproti tomu stojí Nemecko, ktoré má svoj imidž a dáva im nádej, že tam môžu začať nový, úspešný a dôstojný život. Slováci by sa v obdobnej situácii rozhodovali rovnako. 

Prekvapuje ma tiež, keď niekto o Sýrčanoch u nás hovorí ako o zaostalej krajine, ktorej obyvateľov treba učiť umývať si ruky. Pravda je taká, že sýrska kultúra je staršia ako slovanská. Má päťtisíc rokov a vnímať ju ako zaostalú je naozaj nepatričné až smiešne.

Všetkým odporúčam prečítať si knihu Americký cisár od Martina Pollacka, ktorá nádherne opisuje, čo sa počas masového vysťahovalectva dialo Slovákom pred mnohými rokmi. 

Na obálke knihy je uvedené, že Slovanov považovali za nekultivovaných lenivcov, ktorí sa nevedia asimilovať a ktorí štátu prinesú viac problémov ako úžitku. 

Áno, takto vnímali napríklad ľudí z Haliče, ktorí pre chudobu odchádzali do zahraničia, teda sa stávali ekonomickými migrantmi. A to ani neboli politicky prenasledovaní. Vysmievať sa teda Sýrčanom či Afgancom je hlúpe.

Zvyknú žiadať o azyl aj bizarné, respektíve úsmevné prípady?

Jasné. Napríklad jeden Nemec žiadal u nás o azyl, lebo sa v Nemecku cítil ohrozený. Rovnako žiadal o azyl Američan, ktorý tvrdil, že USA sú pre neho nebezpečné, že je šľachtic a má osobný kontakt na Putina. A tiež nás oslovil Poliak, ktorý chcel azyl na Slovensku s odôvodnením, že sa tu ako otec rodiny bude cítiť bezpečnejšie. 

Čo vám dnes najviac na úrade zväzuje ruky?

To, že stále nemáme oficiálne zarámcovanú migračnú politiku na ďalšie obdobie, konkrétne do roku 2025. My ako úrad sme akoby pripravili a naformátovali plátno, vláda naň však teraz musí namaľovať konkrétny obraz. Poskytli sme jej dáta, akýsi zoznam farieb, zvyšok je na nej. 

Zároveň chceme presadiť, aby sa už v tejto oblasti nepostupovalo na základe dojmov, ale na základe najlepšieho možného záujmu Slovenska.

A ten znie?

Že sa migrácie netreba báť, ale pracovať s ňou ako s príležitosťou. Radi by sme zmenili vnímanie cudzincov našimi občanmi, a je jedno, či ide o žiadateľa o azyl, azylanta, alebo len človeka, ktorý prišiel zo zahraničia a dlhodobo tu pracuje. Chceme, aby ich naša spoločnosť vnímala ako našich partnerov a susedov. 

Máme tu už síce mestá, ktoré vidia túto tému progresívne, napríklad Bratislava, Žilina, Banská Bystrica, Prešov či Košice, priestor však vidím aj v ďalších. Žiadne štatistiky u nás nepotvrdzujú, že cudzinci by u nás boli zlom či rizikom. 

Kritik by namietol, že ak vytvárajú izolované komunity, vznikajú problémy.

Áno, to počúvam aj ja – vraj nebezpečné je, že napríklad Srbi v Trnave sa medzi sebou neraz pobijú. Prečo sa to však deje? Lebo niekto má pocit, že ich stačí natlačiť do jedného internátu, kde majú tráviť čas po osemhodinovej šichte v práci. Čo majú potom robiť? Ich jediným riešením je opíjanie sa.

Keby sme sa však s nimi rozprávali, zistili by sme, čo presne potrebujú. Možno ihrisko, kde si zahrajú futbal, možno iné možnosti kultúrneho či športového vyžitia. Ak na to kašleme, logicky tam vznikajú napätia aj konflikty. Štát rozhodne, že dá dotáciu automobilke, ale ani mu nenapadne predchádzať pnutiam a konfliktom, ktoré vzniknú tým, že veľkú skupinu cudzincov uzavrieme do jedného priestoru bez možností inej realizácie.

Chýba teda komplexnejšie uchopenie témy cudzincov na Slovensku?

Jednoznačne. Život cudzinca u nás nie je ohraničený len pracovnou dobou. Lenže to vidia len tí, ktorí sú blízko a fungujú tam, teda samosprávy. Keď už teda existujú možnosti dotácií pre investorov, prečo ich na riešenie sociálneho vyžitia cudzincov nedostávajú aj samosprávy? Veď aj cudzinci sú ľudské bytosti, nie roboti, ktorých život sa obmedzuje len na pásovú výrobu.

Keď príde z práce Slovák, čaká ho doma rodina, záhrada, priatelia, všetko možné. Srb sa vráti na ubytovňu a nečaká ho nik. Kto sa potom čuduje stupňovaniu napätia a konfliktom, keď frustrovaných koncentrujeme na jedno miesto a neposkytujeme im alternatívy vyžitia? Vo výsledku sa potom nadáva na cudzincov, hoci zlyhal ktosi iný. 

Pre médiá ste povedali, že krajiny EÚ by mali hľadať konsenzus v smerovaní migračnej politiky a intenzívnejšie pracovať na problémoch, ktoré sú z dlhodobého hľadiska identifikované ako najzásadnejšie. O ktoré ide?

Napríklad o záležitosti pracovného trhu, kde by sme mali mať všetky krajiny EÚ jasno, koľko a akých pracovných síl potrebujeme. Bude mať kto u nás pracovať na budúcich dôchodcov, keďže starých ľudí pribúda viac ako ekonomicky aktívnych? 

Často sa tiež hovorí, že pomáhať treba priamo na miestach, odkiaľ ľudia utekajú. Vieme však, ako na to? Debatujeme o tom, ako pomôcť priamo v krajinách, kde vznikajú problémy? Čo vieme urobiť, aby k nám nemuseli utekať ľudia z Bangladéša, Maroka či Alžírska? Mám pocit, že v tom tápeme. 

A v čom by sme vedeli pomôcť?

Určite aspoň využitím voľných kapacít tým, že by sme ľuďom poskytovali dočasné útočisko v podobe humanitárneho transferu. Ide o presun osôb do krajín, ktoré sa rozhodli ich prijať, pričom u nás zotrvajú len nevyhnutné obdobie niekoľkých mesiacov pre jazykovú a kultúrnu orientáciu. 

V Humennom na to máme ideálne podmienky s kapacitou 250 osôb. Za obdobie, čo som riaditeľom migračného úradu, neprekročil počet osôb v našich utečeneckých zariadeniach číslo 60. To je inak aj ďalšia odpoveď na otázku, či niečo zlé z hľadiska prílevu migrantov spôsobil môj nástup do funkcie. Nie, lebo atraktivita krajiny sa meria podmienkami pre život, a nie tým, kto sedí na vrátnici.

Ako šéf migračného úradu ste stále len štátnym úradníkom. Patrí k vašim povinnostiam aj reagovať na prípadné nezmysly, ktoré o migrantoch trúsia politici?

Na výpady pána Fica som nevidel dôvod reagovať. Viem si však predstaviť, že ak niektorý politik pôjde vyslovene za hranu toho, čo máme oficiálne určené v migračnej politike, tak sa ozvem. Najmä v prípade, že ma k niečomu konkrétnemu oslovia médiá. Nerobím si však ilúzie, že by som niektorého politika svojím vplyvom dokázal prekonať. Tak je to aj v mnohých iných krajinách, nielen na Slovensku.