Utečenci, dôstojnosť a ľudskosť: Členka posádky Sea-Eye 4 spomína na záchranu 408 životov

Sára Činčurová Sára Činčurová | 08.10.2021 |
Utečenci, dôstojnosť a ľudskosť: Členka posádky Sea-Eye 4 spomína na záchranu 408 životov Sára Činčurová počas záchrannej misie Sea-Eye 4, Stredozemné more, máj 2021. Foto: Sea-Eye/Guillaume Duez

V máji 2021 som bola ako novinárka na palube záchrannej lode Sea-Eye 4. Nemyslela som si, že budem súčasťou jednej z najneuveriteľnejších záchranných operácií, aké kedy organizácia Sea-Eye zažila. Zachránili sme viac než 400 vystrašených ľudí z piatich člnov. Naša paluba bola plná ľudí trasúcich sa od zimy, ktorí ďakovali za záchranu života. Deti nás držali a objímali, akoby sme boli najdôležitejšími ľuďmi v ich životoch.

Nemala som ani tušenia, že vo svojej pozícii novinárky narazím na tie najstrašnejšie ľudské príbehy žien. Hovorili o tom, ako utiekli z detenčných centier alebo zajatia, kde ich držali ako otrokyne, rutinne ich znásilňovali, mučili a bili, zatiaľ čo ich deti umierali.

Tiež som ale nečakala, že pocítim takú neskutočnú silu ľudskosti a priateľstva, bratstva a lásky v tej najčistejšej podobe. Keď už boli všetci v bezpečí, tých pár dní na palube sa nieslo v znamení skutočnej lásky - viac než len lásky medzi dvomi ľuďmi, ako ju tradične chápeme - ale lásky k ľudskosti a celému ľudstvu, ktorá nás napĺňala radosťou v úplne obyčajných momentoch. 

Právo na život

Keď sme zachránili prvý čln v núdzi, jeden muž prebehol cez hlavnú palubu a spadol na podlahu.Rozbehla som sa k nemu, myslela som si, že omdlel. Chcela som zavolať lekára. Muž zdvihol hlavu a potom sa opäť sklonil - modlil sa. Ďakujeme za záchranu našich životov, opakoval vo svojej modlitbe.

V čase, keď píšem tento text, si pripomíname Svetový deň utečencov. Takmer 80 miliónov ľudí na svete bolo nútene vysídlených zo svojich domovov. Teda približne každý stý človek je utečencom, z toho 40 percent z nich sú deti. Viac ako 26 miliónov z nich sú ľudia na úteku, ktorí museli opustiť svoju krajinu, aby unikli pred prenasledovaním a hrôzami ozbrojených konfliktov.

Je bolestivé a ironické, že stále musíme bojovať a písať manifesty, aby sme presadzovali to najzákladnejšie ľudské právo, ktoré bolo ľuďom topiacim sa v Stredomorí odňaté: právo na život.

Presne mesiac po záchrannej misii som dostala správu od ženy, ktorú sa nám podarilo dostať na palubu:

Počas mojej cesty ma v Líbyi predali za otrokyňu. Utiecť mi trvalo päť mesiacov. Pred plavbou som musela čakať pri mori. Nikto neveril, že to zvládneme a vyviazneme z toho nažive. Všetci boli vydesení na smrť, pretože more bolo obrovské a jediné, čo bolo vidieť, boli vlny. Nejedli sme dva dni, aby sme znížili svoju telesnú hmotnosť. Pili sme iba vodu. Niekedy stále nemôžem uveriť, že ste nás zachránili. Plavba bola ako zlý sen. Našou záchranou ste akoby zachránili celý svet. Odviedli ste úžasnú prácu, za ktorú vás môže odmeniť iba všemohúci Boh.

Ťažko uveriť, že takéto správy vznikajú aj dnes v Európe. Pôsobia anachrónne - akoby vyňaté z inej doby. Utečenci ich musia písať neziskovým organizáciám, ktoré ich vyťahujú z vody. Bez nich by im nemal kto zachrániť život.

210522%20disembarkation%20end%2002_foto_guillaume%20duez.jpeg

Tragédia a láska

Ďalší príbeh z lode, ktorý mi utkvel v pamäti, bola záchranná misia v skorých ranných hodinách 17. mája.

Z rozbitého dreveného člna klesajúceho uprostred noci v Stredozemnom mori sme vytiahli skupinu tehotných žien, batoliat a detí. Všetky boli premočené a triasli sa. Strachujúc sa o svoje životy strávili strašnú noc medzi vlnami, pohltené zmesou morskej vody, benzínu a moču.

Jedna zo žien, ktoré sme dostali na palubu, bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Keď ju poslali oddýchnuť si, objala som ju a chytila za ruku. Okamžite som medzi nami cítila spojenie.

Ďalšie ráno som ju išla skontrolovať; vyzerala, že sa dusí a je jej horúco. Ponúkla som jej, že jej pomôžem na hlavnú palubu a usadím ju ku mne, aby sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu.

Hlavná paluba bola centrom všetkých aktivít: práve sme dostali na palubu 80 ľudí z ďalšieho člna. S tehotnou ženou sme sledovali, ako zmoknutých, úzkostných a chvejúcich sa ľudí zahalili alumíniové záchranné termofólie, kým čakali na prídel vody a jedla. Boli na mori dva dni, kým sme ich našli - hladných, slabých a dehydrovaných.

Žena začala plakať. Pane bože! - pomyslela som si. Nechcela som jej privolať traumu. Namiesto toho sa však otočila ku mne a lámanou angličtinou povedala: „Chcem robiť prácu, ktorú robíš ty. Chcem pomáhať ľuďom.” Príbeh, ktorý sa v ten deň odohral v Stredomorí, je príbehom tragédie, po ktorej prišla láska.

Štyri dni, ktoré sme strávili na palube so záchranármi, boli pravdepodobne tými najšťastnejšími v mojom živote. Trikrát denne sme po jedle umývali riad, špliechali vodu a všetky deti za nami chodili, pomáhali nám a hrali sa. Tieto momenty sa ničím nelíšili od bežných životných situácií, napriek tomu sa však stali mojimi najvzácnejšími spomienkami. Dostať 408 zachránených ľudí do bezpečia bolo to najlepšie, čo sa mi kedy stalo.

Existuje jedna veta, ktorá dokonale vystihuje základnú myšlienku, na ktorú Európa úplne zabudla: žiaden muž, žena ani dieťa by nemalo byť odkázané na smrť a žiadna skupina ľudí nemá právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto zomrieť. Všetci zdieľame rovnaké právo na život.